Desivá myšlienka o svete bez cestovania
Tento článok je o príbehu náhodnej myšlienky, ktorá sa po pár mesiacoch zmenila v desivú a krutú realitu. Bezvýznamná myšlienka, ktorá zničila celý svet. Je to len náhoda, alebo moc myšlienky je silná?
Píše sa 23. december 2019, je slnečné popoludnie. Som na ostrove Guadeloupe. Nastupujem do auta a spolu s Ahmedom, mojim susedom, vyrážame na pláž do letoviska Sainte-Anne. Cesta je krátka a príjemná. Minuli sme pár pláží, na ktorých bolo veľa ľudí. Veríme, že nájdeme útulnú malú pláž bez ľudí. A stalo sa. Po pár kilometroch prichádzame na malú pláž ukrytú v lese a v zátoke. Na pláži je šesť ľudí, takže vyzerá ako by bola prázdna.
Ide sa do vody
Dnešný deň je fakt horúci a ja už sa teším na prvé kroky v osviežujúcej vode. Rýchle si rozložím deku a už bežím do mora. Mám rád slobodu a milujem, keď si môžem zaplávať na otvorenom mori. Len ja a more. Široko ďaleko nie je žiadna živá ľudská bytosť.
Vychutnávam si plávanie vo vlnách Atlantiku a snažím sa na otvorenej vode vypnúť a myšlienkami utiecť niekde mimo ruch mesta. Jediné, na čo sa momentálne sústredím je len môj dych a prichádzajúce vlny. Vzdialený od brehu niekoľko stoviek metrov vo vlnách relaxu a kľudu.
Zrazu mi napadne jedna zaujímavá myšlienka. Len tak z ničoho nič začne môj mozog premýšľať. Moja myšlienka je veľmi netradičná. Napadlo mi, ako by vyzeral náš svet bez cestovného ruchu. Začínam rozmýšľať nad tým, čo všetko by sa zmenilo. Ako by nás to ovplyvnilo a ako veľmi by sa nám zmenil život a naše návyky. Začínam len tak počítať, koľko ľudí by prišlo o prácu.
Rebríček postihnutých
Na prvé miesto do svojho zoznamu zaradím pilotov, letušky, technikov a všetok personál pracujúci na letisku. Zrazu si uvedomím, že je potreba započítať ľudí poskytujúcich catering služby a služby spojené s údržbou lietadiel a samotných priestorov letísk. Zároveň si uvedomím, že vlastne nebude potrebný tak vysoký počet lietadiel, takže sa zníži výroba a poklesne počet zamestnancov pri ich výrobe. Ale s tým sú spojené ďalšie dodávateľské spoločnosti. Rovnaký scenár platí aj pri vlakoch, autách, autobusoch či výletných lodiach.
Druhé miesto v mojom pomyselnom rebríčku obsadili cestovné kancelárie a agentúry. Uvedomil som si, že máme len na našom malom Slovensku stovky ak nie tisícky rôznych cestovných kancelárií. S tým sú spojené napríklad povolania ako šoféri autobusov alebo sprievodca. A keď to celé vezmem v globálnom merítku, tak to číslo je ďaleko vyššie. Zároveň si uvedomím, že nebudú potrebné turistické a informačné centrá. A takisto nebudú potrební Číňania vyrábajúci všetky suveníry a ich predajcovia roztrúsení po celom svete.
Zatiaľ, čo stále plávam v oceáne, moja myšlienka sa rozvíja ďalej. A ja premýšľam nad ďalšími oblasťami, kde bude mať zákaz cestovania dosah.
Ubytovanie. Začínam počítať personál, ktorý pracuje v hoteloch a vo veľkých hotelových komplexoch. Recepčné, upratovačky, technici, kuchári, barmanky, animátori, pomocníci. Na jeden hotel celkom slušný počet. A teraz si to číslo vynásobím napríklad miliónom. Ale ešte stále nekončím. Uvedomujem si, že s tým sú spojení dodávatelia jedla, pitia, drogérie, práčovne a ďalšie služby. A vlastne niekto ten hotel musí vymyslieť, narysovať a postaviť.
A teraz do toho započítam ďalšie služby nepriamo spojené cestovným ruchom. Rôzne bary a reštaurácie by prišli o stovky až tisíce návštevníkov ročne a teda by nebol potrebný tak veľký personál. Samozrejme k tomu započítam ich dodávateľov rôzneho materiálu či ďalších služieb.
Čím viac sa nad touto myšlienkou zamýšľam, tak tým mi napadá viac ľudí a väčší dosah na celý svet.
Čo takí predajcovia batohov, športového oblečenia, a cestovateľských pomôcok? A čo takí blogeri, ktorí sa cestovaním živia. A čo takí predajcovia kníh, ktorí predávajú cestopisy a itineráre.
Napadá mi ďalší sektor. Pamiatky a turistické destinácie. Pri zmiznutí cestovného ruchu by prišli pamiatky o milióny a zároveň je potrebné dodať, že možno by tu už neboli, pretože by sa nenašli peniaze na obnovu a udržanie. A možno ani dôvod. Všetky predavačky vstupeniek, ochranka, sprievodcovia komentovaných prehliadok a personál, ktorý sa stará o pamiatky by zrazu bol bez práce.
Ešte mi napadne myšlienka, že vlastne mestá ako je napríklad Dubaj či New York by vyzerali možno úplne inak. Vlády a samosprávy by prišli o obrovské peniaze, priemysel by bol nastavený inak. A možno by samotní ľudia inak fungovali.
A teraz prichádza to najdesivejšie. Cestovný ruch a s ním spojené odvetvia majú najväčší dosah na obyčajných ľudí. Veď si predstavme, že ak by do Thajska alebo na Bali nikto nepricestoval, tak ľudia by zomreli od hladu, pretože by sa nemali ako uživiť. Na svete existuje veľa rôznych miest, kde je cestovný ruch jediným príjmom pre domorodých občanov. Ak by cestovný ruch z noci do rána zanikol, tak by zomreli tisíce ľudí.
Ako si tak plávam v otvorenom oceáne a myšlienkami niekde v inej dimenzii, zrazu sa strašne zľaknem. Až tak, že mi do nosa a do hrdla natiekol asi liter slanej vody. Poznáte ten nepríjemný pocit, keď vás vo vode niečo chytí? Tak práve som sa chytil igelitovej tašky, ktorá si tu osamote pláva na hladine. A ja, ktorý som myšlienkami úplne mimo, som sa zrazu v priebehu milisekundy ocitol späť v realite.
Spolu s tým mi napadla ešte myšlienka ekológie a životného prostredia. Ak by sa necestovalo, tak by boli moria čistejšie a vzduch dýchateľnejší. Koraly a podmorský svet čistejší. A hlavne bolo by zďaleka menej odpadu.
„STOP!“ Hovorím si, že je treba zastaviť túto apokalyptickú myšlienku. Pretože tá predstava ma nesmierne desí. Dokonca mám úplnú hrôzu z toho. Bože, prečo myslím na také blbosti. Musím prestať s tým.
Slnko je už dosť nízko a ja som od brehu dosť ďaleko. Bolo by potrebné sa asi vrátiť na breh čo najrýchlejšie. Pretože ma čaká dlhá pol kilometrová trasa na breh, ktorú musím uplávať. Už začínam byť unavený.
Prichádzam k brehu a Ahmed sa my pýta: „Where have you been? I haven’t seen you.“ Odpovedám mu vtipne a dvojzmyselne: „Far away.“ Je pravda, že som plával ďaleko od brehu a takisto je pravda, že som bol myšlienkami veľmi ďaleko od reality.
Ubehli tri mesiace a ja čítam na internete ako sa zatvárajú hranice, zatvárajú hotelové komplexy, zatvárajú pamiatky a cestovný ruch zo dňa na deň končí. Zrazu pocítim „deja vu“, pretože sa v mysli vrátim späť do Karibiku, kde vznikla moja myšlienka. Spomeniem si presne do detailov ako to bolo. Ako je možné, že som o tom premýšľal a tušil niečo pár mesiacov dopredu?
Pripomínam, že tento príbeh sa udial na konci roku 2019. Náhodná myšlienka, ktorá sa mi len tak v hlave usadila, sa o pár mesiacov stala krutou realitou.
Od tej doby začínam mať veľký rešpekt pred mojimi myšlienkami, pretože to nie je jediná myšlienka, ktorá bola vlastne predzvesťou blízkej budúcnosti.
