Zabudli ma na hraniciach

Tento príbeh sa začína písať v Belehrade. Po predĺženom víkende v Srbsku, kde som spoznával krásy Balkánu. Čaká ma asi 8 hodinová cesta z Belehradu do Viedne a potom následne domov. Je to pravidelná autobusová linka, takže sa nič nemôže pokaziť.

Je niečo pred ôsmou ráno, ja prichádzam na autobusovú stanicu v Belehrade. Táto stanica vyzerá ako tá stará autobusová stanica v Bratislave pred 20 rokmi. Atmosféra stanice je ako návrat do deväťdesiatych rokov. Našťastie už som videl projekt novej modernej stanice, zatiaľ len na papieri.

Keďže nikde nie sú žiadne poriadne zobrazovacie prvky, ktoré zdieľajú informácie o odchodoch a nástupištiach, tak som sa radšej už deň vopred spýtal na informáciách odkiaľ mi môj autobus odchádza. Tam mi povedali číslo nástupišťa.

Na nástupište je potrebné mať papierový lístok. Ale nečakajte, že ten váš lístok kúpený cez internet a vytlačený na papier je dostatočný. K prístupu na nástupište je potrebné si kúpiť niečo ako “boardnig pass”. Je to kus papiera, ktorý vás oprávňuje dostať sa k nástupištiam. Stojí 190 srbských dinárov. Keďže som sa snažil utratiť všetky srbské peniaze, tak hádajte koľko mi zostalo. Mal som v peňaženke len 100 dinárov. Takže som musel rýchlo pohľadať bankomat, aby som si mohol kúpiť nástupný lístok.

Mám lístok, idem k autobusu. Prichádzam k autobusu a na moje prekvapenie pri ňom stojí už len šofér a žiadny cestujúci. Všetci boli už vnútri. Pod pojmom všetci rozumej číslo 6. Takže celkovo nás bolo v autobuse len 7 pasažierov a dvaja šoféri. Veľmi ma to prekvapilo a potešilo zároveň.

Vybrať si najlepšie miesto k sedeniu, vyložiť si nohy cez uličku na ďalšie voľné sedačky a už si len užívať cestu. Poslednú noc som nespal úplne najlepšie, takže som po ceste veľmi rýchlo zaspal. A ani som sa nenazdal, už som bol na hraniciach. Boli to srbské hranice. Mimochodom cestou tam sme strávili na hraniciach 6 hodín, takže dúfam, že dnes to bude rýchlejšie.

Vystúpili sme z autobusu na kontrolu dokumentov. Všetci srbskí cestujúci ukázali colníkovi pasy, ja občiansky preukaz a už som čakal, kedy nás pustia ďalej. V tom nás zrazu colníci požiadali o inšpekciu batožiny. Predsa len, je to mimo schengenská hranica, takže tu je to asi bežné.

Ja, ako správny gentleman som pustil všetky srbské dámy a pani, aby absolvovali prehliadku ako prvé. Bolo to aj z toho dôvodu, že ony mali so sebou veľké kufre a ja len malý batoh. Takže som predpokladal, že mňa skontrolujú rýchlejšie.

Po tom, čo colníci skontrolovali všetky srbské dámy, išiel som teda na rad ja. Colník pristúpil k otvorenému batohu a začal sa tam prehrabávať. Neviem prečo, ale začal byť dosť nepríjemný a veľmi prísny. Najprv vytiahol malú kapsu, našiel tam sluchátka. Potom vytiahol menšiu kapsu, našiel tam pár drobných EUR. Asi si myslel, že v batohu prevážam drogy alebo nejakého afrického migranta, tak postupne mi vyložil všetky osobné veci.

Keď bol batoh už prázdny, začal sa prehrabávať v osobných veciach. Najprv našiel originál zabalenú krabicu, v ktorej našiel sušienky. Vzal do ruky druhú, tretiu a štvrtú krabicu a všetky krabice so sušienkami otvoril a skontroloval. Na jeho prekvapenie, tam boli len sušienky, ktoré som mimochodom priniesol ako darček pre rodinu.

Následne našiel malé papierové vrecúško. Neváhal ani sekundu a rýchlo ho otvoril. Neviem, či tam čakal kilogram kokaínu, ale našiel tam len dve magnetky. Takisto to boli suveníry pre rodinu. Aby mi to spestril, tak vytiahol veľkú kapsu s oblečením. Viete čo urobil? Začal vyberať všetko oblečenie. Našiel len použité a smradľavé ponožky, tričká a trenky. Keď zistil, že nič nenašiel na preclenie, tak smutne zahlásil: “OK, everything all right”.

Keď som uvidel celý obsah batohu na stole, tak som bol nesmierne nahnevaný. Hlavou mi prebehli myšlienky typu, milý colník, teraz to poukladaj späť ako som si to poukladal ja. Alebo niečo v zmysle, vyzerám jak pašerák alebo čo? Si teraz spokojný, keď si mi urobil bordel vo všetkých veciach?

Smutne som pristúpil k batohu a začal som si ukladať všetky svoje osobné veci naspäť. V duchu som toho colníka preklínal, pretože takúto osobnú prehliadku som ešte nikdy nezažil. A to ani na jednej z najviac strážených hraníc sveta. Postupne som vložil všetky osobné veci do batohu. Myslím, že to netrvalo viac ako 5 minút.

Dávam batoh na chrbát a vychádzam z colnice. Prídem na parkovisko a zistím, že môj autobus nikde nevidím. Obzerám sa okolo a zisťujem, že môj autobus tu nie je. Vrátim sa naspäť a pýtam sa náhodného colníka, kde je môj autobus. Nevie, netuší. Vraciam sa naspäť k pasovej kontrole a pýtam sa colníka, ktorý mi kontroloval občiansky preukaz, kde je môj autobus. Z búdky mi hovorí: “Tvoj autobus odišiel do Maďarska. Ale nie je to ďaleko. Keď pôjdeš pešo po diaľnici, za chvíľku si tam a možno ho chytíš”.

Tak toto som nečakal ani v najhoršom sne. To snáď nie je pravda. Robí si zo mňa srandu? Evidentne nie. Autobus odišiel bez mňa. Šofér autobusu mal na palube 7 pasažierov a nedokázal si ich postrážiť a jedného stratil už pri prvej zastávke. Hovorím colníkovi, že oni nevedia, že ma zabudli na srbskej hranici, že sa potrebujem čo najrýchlejšie dostať na maďarskú stranu.

Bohužiaľ ochota tohto colníka bola taká nízka, ako teplota v Rusku uprostred januára. Žiadne auto, žiadny telefonát na maďarskú stranu. V duchu si hovorím, že musím rýchlo konať. All is well. Hlavne nepanikár!

Oslovil som druhého colníka, so žiadosťou o pomoc. Našťastie ten už bol o niečo viac priateľský. V kolóne autobusov sme našli iný autobus danej spoločnosti, a požiadali sme, aby mohli skúsiť zavolať kolegom, aby ma počkali. Keď colník po srbsky vysvetlil, čo sa stalo, veľa som nerozumel, ale ich reakciu som pochopil.

Keď zistili, že v autobuse bolo 7 pasažierov a oni jedného stratili už na prvej zastávke, začali sa veľmi smiať. Evidentne pre nich to bolo vtipné. Pre mňa až tak nie.

Našťastie sa im podarilo kontaktovať kolegov, aby ma počkali na maďarskej hranici. Super. Už vedia, že ma zabudli. Teraz už sa len dostať kus po diaľnici na maďarskú stranu. Colník oslovil šoféra autobusu inej spoločnosti, aby ma zaviezli na maďarskú hranicu. Našťastie boli milí a ochotní. Keď som prichádzal k tomu správnemu autobusu, tak ma personál autobusu už zvedavo vyčkával.

Slušne som mu vynadal, že ako je možné, že má na palube 7 pasažierov a on jedného stratí už na prvej zastávke. “Nevieš snáď počítať do 7 ????”, pýtam sa ho, zatiaľ, čo som mu na rukách ukazoval 7 prstov. Chudák, bol trochu z toho v šoku. No zďaleka nie tak veľmi ako ja.

Našťastie som sa domov dostal už bez problémov. Avšak, na dnešný deň len tak nezabudnem. Z dnešného dňa si odnášam nové vrásky na čele, pár šedivých vlasov a skvelú historku z prechodu srbskou hranicou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *