Mesto, ktoré som nechcel opustiť: Londýn
Týždeň v Londýne, ktorý ma nepohltil chaosom, ale nadchol atmosférou. Londýn mi učaroval a pripravil pre mňa až netypické počasie.
Sedím vo vlaku z letiska Stansted smerom do Londýna a som zvedavý aké dobrodružstvo mi Londýn pripraví. Vlak sa rúti na Liverpool Street Station, ktorá je priamo spojená s letiskom Stansted. Po 50 minútach vo vlaku vystupujem na rušnej stanici Liverpool Street Station. Je to stanica v samotnom pulzujúcom srdci mesta.
Kravaťáci a hlava hore
Železničný uzol Liverpool Street Station je umiestnený v modernej štvrti medzi sklenenými mrakodrapmi. Ulice sú plné obchodníkov, úradníkov, manažérov, finančníkov a ďalších kancelárskych pracovníkov. Všetci ľudia sú tu formálne až veľmi slušne oblečení. Prechádzam ulicami v tieni vysokých výškových budov a obdivujem rôzne tvary modernej architektúry. Každá stavba má svoje čaro. Každá z týchto stavieb má svoj tvar, svoj názov, ale aj prezývku. Nájdeme tu napríklad uhorku alebo Walkie Talkie.
Modernej štvrti mierne dominuje mrakodrap Horizon 22, ktorý akoby so svojou výškou dohliadal na svojich menších bratov. Niektoré mrakodrapy majú na strechách vyhliadky pre verejnosť so vstupom zdarma. Dôležitá je ale rezervácia.
Kráčam ulicami Londýna a nechávam sa unášať jeho tempom. Medzi historickými budovami sa dvíhajú sklenené veže, ktoré odrážajú oblohu aj ruch mesta. Pri pohľade na moderné mrakodrapy mám pocit, že sa dotýkajú mrakov a pôsobia ako by boli z budúcnosti. Realita je však tá, že Londýn určuje tempo a preto v porovnaní s nami, mám pocit, že je o 20 rokov vpredu.
Zastavím sa, len tak, uprostred chodníka, a sledujem, ako sa v ich lesklých stenách mieša starý Londýn s novým. Autobusy, ľudia, ruch — všetko sa v nich zrkadlí a vytvára zvláštnu, živú mozaiku. Je to mesto kontrastov, kde vedľa seba existuje história aj moderný svet, a ja mám pocit, že som práve medzi nimi našiel svoje miesto.
Môj prvý dojem z tohto miesta je veľmi príjemný. Ulice sú čisté, upravené a usporiadané. Sú neustále plné ľudí a je okamžite rozpoznať, že Londýn je obrovské metropolitné veľkomesto.
Tu sa písali Britské dejiny
Opúšťam moderný Londýn a vyrážam do susednej štvrti, kde sa už niekoľko storočí píšu dejiny Británie. Historická pevnosť Tower je asi najstaršia pamiatka celého mesta. Pevnosť z 11. storočia bola kedysi bránou do stredovekého Londýna. Dnes je to už len pamiatka, ktorú navštevujú tisíce turistov z celého sveta.
Pevnosť bola primárne bránou do mesta, neskôr sa z nej stala aj väznica. V dobách, kedy nebol na svete ešte internet sa tu vykonávali popravy a sledovať ich bola asi jediná zábava miestnych. Dnešný Tower je už len historickou pamiatkou na vojny, bitky, utrpenie, kolonizovanie nových území a ukážkou moci. Tomu odpovedajú aj vystavené exponáty.
Najväčším lákadlom Toweru sú korunovačné klenoty Britského kráľovstva. A tu vzniká problém. Všetci ich chcú vidieť. Preto Tower dobývajú každý deň tisíce návštevníkov. Z tohto miesta sa stala masová turistická atrakcia. Ľudia tu do seba neustále narážajú a strkajú, pretože ich je veľa na jednom mieste. A to som si kúpil lístok na čas mimo špičku – aj tak je tu plno.
Ak by neboli v pevnosti Tower uložené korunovačné klenoty, tak to je len obyčajná pevnosť, akých sú po celej Európe stovky. Tower však ťaží hlavne zo svojej dlhej 1500 ročnej histórie. Osobne si myslím, že táto pamiatka je dosť preceňovaná, čo dokazuje aj vstupné 37 GBP.
Netypický most
Najviac turistov sa však otáča pevnosti chrbtom, aby mohli obdivovať ikonický most Tower Bridge. Dvíhací most s 2 pre Londýn typickými vežami je nielen zaujímavou architektonickou pamiatkou, ale aj technickou okázalosťou dávnych inžinierov z 19. storočia. Najznámejší most ponad rieku Temža priťahuje zvedavcov svojim netradičným vzhľadom.
Nábrežie rieky z oboch brehov je tvorené pešími zónami a je vhodné na príjemnú prechádzku. Ja sa tu zastavujem a obdivujem panorámu mesta, kde v popredí stojí staručká pevnosť Tower a v pozadí sa škriabu k oblohe sklenené monštrá.
Londýn a jeho podzemné mravenisko
Milovník vlakov, železničných staníc a dopravy sa tu bude cítiť ako dieťa v cukrárni. A ja si ako ďalší dezert vyberám stanicu London Bridge Station. Štvrtú najrušnejšiu stanicu na britských ostrovoch. Koľaje stoja na mostnej konštrukcii a pod nimi je bludisko spletitých uličiek, chodieb, veľký terminál a obrovské množstvo východov na všetky možné strany. Nad stanicou sa do výšky honosne týči novodobý moderný symbol Londýna – mrakodrap The Shard. Mrakodrap s príznačným názvom je ako vysoký sklenený črep. So svojimi ostrými hranami akoby upozorňoval a pripomínal krehkosť skla. Ale k jeho návšteve sa ešte len dostanem neskôr.
K tomu, aby bežný človek pochopil londýnske metro, musí mať dosť vysoké grafické schopnosti, silnú intuíciu a orientačný zmysel. Linky metra sú ako tunely pre krtka a Londýnske podzemie je deravé ako ementál. Začína večerná špička a metro sa mení na veľké mravenisko.
Linky metra nie sú označené číslicami, tak ako vo väčšine sveta, ale sú pomenované. Každá linka metra má teda svoj názov. Väčšinou vo svete má každá linka metra svoj tunel a svoje nástupište. Tu však na jednom nástupišti zastavuje viac liniek metra a je preto nutné poriadne kontrolovať do akého vlaku nastupujem.
Najväčší zmätok je v tom, že smer neurčujú konečné stanice, ale významné prestupné stanice, prípadne geografický smer, ktorým vlak smeruje, napríklad východ mesta alebo západ mesta.
Našťastie kúpiť si lístok na metro zvládne aj malé dieťa. Stačí pri turnikete priložiť bezkontaktnú platobnú kartu a otvorí sa mi prístup do podzemného kráľovstva chodieb. Pri vystúpení musím priložiť kartu k turniketu znovu.
Londýn a štvrť Paddington
Štvrť Paddington preslávil film s rovnakým názvom, kde hlavnú postavu predstavuje roztomilý medvedík. Štvrť sa vyznačuje aj tým, že je plná krásnych viktoriánskych domov. A v jednom z nich mám ubytovanie. Malá izbička v podkroví starého viktoriánskeho domu je asi najlepšia možnosť pre autentický zážitok.
Paddington, štvrť v širšom centre Londýna je živá a praktická oblasť známa najmä vďaka veľkej železničnej stanici Paddington Station. Spája historickú atmosféru s moderným mestským životom. V štvrti sú malé bary, reštaurácie a lokálne obchodíky. Sú tu pokojné ulice s typickými viktoriánskymi domami, ale aj zrekonštruované modernejšie oblasti plné reštaurácií, kancelárií a moderných budov. Štvrť je obľúbená pre dobrú dostupnosť a príjemnú kombináciu ruchu mesta a oddychových zákutí pri vode.
Vybral som si túto štvrť, pretože je blízko dopravného uzla, centra mesta a zároveň je v okolí krásna príroda. Miesto je to krásne a ulice pokojné. Práve v tomto mieste cítim silnú autentickosť Londýna.
Farebný Notting Hill
Pre Londýnčanov je štvrť Notting Hill úplne obyčajná obytná štvrť s množstvom starých domov z viktoriánskeho obdobia. Vo štvrti je známa bohémska ulica Portobello Road s pouličným trhoviskom so starožitnosťami. Pre turistov je táto štvrť veľkým ťahákom, pretože niektoré ulice lemujú pestrofarebné domy a sú lákadlom hlavne pre instagramové modelky. Veľa z nich postáva pred farebnými fasádami domov na ulici Lancester Road.
Fasády domov sú zložené z rôznych pestrých farieb, miestami až kričiacich farieb. Farebné domy sú v obkľúčení turistov. Aj keď ich tu je len pár desiatok, aj tak by sa mi asi nepáčila predstava, že pri výhľade z okna uvidím objektívy telefónov.
Tie najkrajšie viktoriánske domy sa však nachádzajú mimo turistické trasy. Vo vedľajších uličkách sú krásne snehobiele viktoriánske domy, ktoré v kombinácií s jarnými kvitnúcimi stromami vytvárajú nádherné fotogenické scenérie. Ja si to tu nesmierne užívam.
Je pracovný deň, takže obyvatelia ulíc sú v práci, takže celá štvrť má možno až charakter a atmosféru malého mesta. Ticho, prázdne ulice a ja zízajúci na krásne viktoriánske domy. Myšlienkami sa tam už sťahujem a predstavujem si, aké by to bolo bývať v takom dome.
Kensington Gardens & Hyde Park
Na londýnske pomery je dnes dosť netypické londýnske počasie. Oblačnosť zmizla a slnko tlačí ortuť teplomerov stále vyššie. Po chladnom ráne je to príjemné prekvapenie. Azúrová obloha vyháňa ľudí do prírody. Jedným z populárnych miest sú záhrady v štvrti Kensington a Hyde Park. V záhradách sa ukrýva menej známy Kensingtonský palác, ktorý spolu so záhradami ponúkajú pokojné miesto k relaxu.
Mňa najprv zaujala ulica za palácom, kde stoja krásne, honosné a miestami až prepychové vily, kde sídlia veľvyslanectvá a konzuláty z mnohých krajín sveta. Na obidvoch stranách širokej ulice so stromoradím obdivujem tieto paláce a cez brány nakúkam do upravených záhrad a na krásne pokosené trávniky. Tieto krásne vily sú doslova pastvou pre oči a ich architekti musia byť hrdí na svoje diela.
Na konci ulice vidím na žrdi slovenskú vlajku. Zvedavo sa pomaly približujem k nej a snažím sa predstaviť aká vila bude patriť slovenskej ambasáde. Žiadnu honosnú vilu som nenašiel. Ale takúto stavbu som už vôbec nečakal. Hromada betónu a sklenená výplň. Je to brutalistická stavba z obdobia socializmu s nádychom alebo skôr so snahou modernej architektúry.
Pokoj v srdci Hyde Park
Hyde Park je úplne geniálne miesto. Od prvého momentu som si to tu zamiloval. Je to obrovský park, kde je možné nájsť vodu, stromy, les, ale aj krásne upravené kvetinové záhony. Tie v tomto období vynikajú nielen farbami, ale aj vôňou.
Vo všeobecnosti majú parky tohto typu oddelené chodníky pre peších a cestičky pre cyklistov. V Hyde park môžeme okrem toho nájsť aj cestičku pre kone. Áno kone. Tie kone s dlhým chvostom a štyrmi nohami. Na koňoch sa tu len tak promenádujú a prechádzajú miestny a je to pre nich akoby ich denný rituál. Kone k Londýnu patria, veď aj policajti ti občas jazdia na koňoch.
V južnej časti parku sa nad stromami vytŕča vysoký pamätník kráľa Alberta, ktorý sa díva na okrúhľu koncertnú halu venovanú jeho pamiatke. Pestrofarbenými kvetami lemovanom chodníkom sa dostávam až na kraj parku, kde je sú rôzne pamätníky venované vojne a padlým vojakom.
Buckinghamský palác
Buckinghamský palác, sídlo kráľovskej rodiny, nemusím nijak extra predstavovať. Je to ďalšia významná ikona Londýna. Palác ako taký nie je až tak žiadaný. Ľudia sem chodia za šou. Je to šou v podaní vojakov čestnej stráže, ktorí si menia službu.
Je 10 hodín ráno. Do ceremónie výmeny stráží zostáva 1 hodina. Na bránach paláca je už nalepená tisícka zvedavých návštevníkov, ktorí obsadili prvé rady. V ďalších minútach k veľkému námestiu a širokému bulváru prichádzajú ďalšie stovky až tisíce turistov. Neodrádza ich ani dnešné jemné mrholenie.
Policajti začínajú uzatvárať ulice a dávať zábrany, aby sa eliminoval príliv ďalších návštevníkov. To nasvedčuje tomu, že už čoskoro začne celá šou. Po bulvári sa približuje pár policajtov na koňoch a za nimi hŕstka členov čestnej stráže. Sú ako predboj pred veľkou pechotou.
Už z diaľky počuť bubnovanie do pochodu a trúbky vyhrávajúce vojenské melódie. Spolu s orchestrom prichádza skupina vysokých mužov čestnej stráže v červených uniformách s typickými čiernymi plyšovými čapicami. O ich bezpečnosť sa starajú policajti na koňoch a bicykloch. Áno bicykloch.
Samotná šou striedanie stráží sa odohráva za bránami paláca. Takže z diaľky je počuť len nejaká hudba a výkriky – povely. Cez stovky displejov mobilných zariadení nad hlavami návštevníkov nie je toho popravde veľa vidieť.
Pre väčšinu návštevníkov je azda najväčším zážitkom príchod a odchod celej stráže. Samotné dianie z nádvoria paláca je asi zážitkom len hŕstky turistov nalepených na brány paláca už od skorého rána.
Fish & Chips
K Londýnu neodmysliteľne patrí jedlo Fish & Chips – smažená ryba s hranolkami. V štvrti Westminster som našiel malú, no reštauráciu by som to nenazval, skôr také malé bistro. Asi dosť vyhlásené. Prišiel som v čase obeda a všetky miesta sú obsadené. Na voľný stôl sa tu čaká v rade.
Zatiaľ čo čakám v rade, čítam si jedálny lístok. Je tam celý zoznam rýb a ja si nedokážem vybrať, lebo tým názvom rýb vôbec nerozumiem. Ja totiž ryby nepoznám, takže aj kebyže je to napísané slovensky, tak by som tie ryby nepoznal.
Spýtal som sa staršieho pána, asi majiteľa podniku, či majú rybu bez kostí a starší pán mi ponúka Cod (tresku). Vytiahol ju z mrazničky ukázal mi ju a dal ju smažiť. Hneď ako sa uvoľnilo miesto, sadol som si a hneď som dostal smaženú, chrumkavú rybu natiahnutú cez celý tanier. K tomu vynikajúce domáce hranolky. Dnešný obed bol perfektný.
Westminster Abbey
Gotický kostol Westimnster Abbey je miestom, kde prebiehajú kráľovské korunovácie už dlhé stáročia. Je to krásny gotický kostol s dvomi vežami a typickými dekoračnými prvkami gotickej architektúry. Vstup je spoplatnený a myslím, že 37 GBP nie je úplne prijateľná suma.
Kostol sa dá navštíviť aj počas svätej omše a to bezplatne. Len sa nesmie počas omše fotiť ani nakrúcať video. A na poriadok tu dohliada obsluha, ktorá tu chodí kostolom ako učiteľka po triede počas písomky a sleduje, kto náhodou zoberie telefón do ruky.
Kostol známy aj tým, že je miestom posledného odpočinku mnohých kráľov, kráľovien a významných osobností britskej histórie. Interiér očarí vysokými klenbami, vitrážami a atmosférou, ktorá spája históriu, tradíciu a majestátnosť.
Ulice okolo kostola sú plné turistov a táto oblasť je jedna z najviac turistickejších častí Londýna. V tesnej blízkosti tu stoja ďalšie pamiatky a ikony mesta.
Westminsterský palác a Big Ben
Keď sa povie Londýn, každý si predstaví hodinovú vežu prezývanú ako Big Ben. Lenže Big Ben je prezývka pre zvon, ktorý je tam umistnený. Oficiálný názov veže je Elizabeth Tower.
Predieram sa davmi ľudí, aby som si aj ja urobil rýchlu fotku známej ikony Londýna. Veža je súčasťou gotického paláca Westminster Palace, kde sídlí britský parlament. Túto stavbu veľa turistov opomína a viac sa uprednostňujú radšej Big Ben.
Ja si myslím, že gotická budova parlamentu je omnoho krajšia ako samotná hodinová veža kráľovnej Elizabeth. Je to nádherný gotický palác s množstvom gotických dekorácií a reliéfov. Myslím, že po budove parlamentu v Budapešti je tento parlament asi najkrajší. Je postavený priamo na rieke Temža, takže voda rieky sa tlačí na steny parlamentu.
Na druhej strane rieky je príjemne nábrežie odkiaľ môžem pozorovať celú stavbu. Z tejto strany nábrežia je budova ešte krajšia. Stačí prejsť cez cestu a stojím pred ďalšou dominantou Londýna. London Eye, londýnske oko je kolotoč s výhľadom na budovu parlamentu a celé blízke okolie. Kedysi to bol azda jediný možný spôsob vidieť Londýn z výšky. To bolo v dobách ešte predtým ako sa v meste začali stavať mrakodrapy.
Nočný Londýn a ruka hore
Moje túlavé tenisky ma zaviedli až na Trafalgar Square, kde na vysokom podstavci sa díva na Londýn admirál Nelson. Dve veľké fontány po stranách a v pozadí honosná stavba národnej galérie vytvára z tohto miesta ďalšiu pompéznu atrakciu mesta. Za budovou národnej galérie je Leicester Square, námestie s parkom a sochami filmových postáv.
Je piatok večer a miesto ožíva. Reštaurácie a bary sa plnia a zapadajúce slnko sa pomaly lúči s dnešným dňom. S príchodom večera sa sem presúvajú davy. Davy sem prúdia zo všetkých smerov. Okolité ulice sú plné divadiel, múzeí a galérií. Táto štvrť je ale populárna pre svoj nočný život.
S príchodom večera vzniká na chodníkoch nepríjemná tlačenica. Kyslík sa tu vytráca a nahrádza ho aróma marihuany. Je to pre mňa až dosť nepríjemné miesto. Za posledných pár minút do mňa narazili desiatky ľudí. A nielen do mňa. Slovo sorry počúvam zo všetkých strán. Do toho trúbia autá, autobusy, lebo premávku blokujú taxíky a rikše, ktoré postávajú na kraji cesty a vystupujú z nich ďalší návštevníci.
Z barov sa ozýva hlasný smiech, hluk a hudba. Turisti, domáci, mladí, starí to je jedno akí. Je to strašne veľa ľudí na jednom mieste. Okolité ulice majú v názve slovo cirkus – Piccadilly Circus alebo Oxford Circus – tak ja už asi už tuším prečo. Dnešná noc sa pomaly začína premieňať na cirkus. Asi som na tento nočný život starý a utekám odtiaľ preč.
K ceste domov využívam linku metra Elizabeth Line – najnovšiu, najmodernejšiu linku metra. Linka spája Londýn zo západu na východ mesta. S nízkou hustotou staníc metra robí spojenie ďaleko rýchlejším ako ostatné linky metra.
St. Paul´s Cathedral
Dnes mám na programe ďalšie ikony Londýna. Prvou z nich je návšteva katedrály svätého Pavla. Je to baroková ikonická nádherná sakrálna stavba. Je najväčšia protestantská katedrála na svete a je štvrtá najväčšia kresťanská katedrála na svete. Je sídlom biskupa a svoje miesto k večnému odpočinku tu majú významné osobnosti z Britskej histórie.
História sakrálnej stavby nás zavedie až tisíce rokov dozadu. Kedysi tu stála len malá kaplnka, ktorá bola neskôr prebudovaná na obrovskú gotickú katedrálu s vysokou vežou uprostred. Ani jej vzhľad sa nedochoval. Až v 17. storočí bola postavená dnešná nádherná a pompézna katedrála s mohutnou kupolou. Impozantná kupola je symbol katedrály, ktorý utláča do pozadia ďalšie dve veže katedrály. Kupola je najväčšia kupola svojho druhu, samozrejme až po tej vatikánskej.
V cene vstupenky 27 GBP je aj vyhliadka z kupole. Prvá úroveň kupole je vysoko nad chrámovou loďou a z bezpečnostných dôvodov je tu fotenie zakázané. By ma zaujímalo koľko fotoaparátov či mobilných telefónov spadlo dole, než zaviedli samotný zákaz. Do prvej úrovne sa dá dostať širokými schodmi.
Cestou do druhej úrovne kupole je miesta na schodisku už menej. Tu je exteriérová vyhliadka na celý Londýn. No dá sa ísť ešte vyššie. Do tretej a najvyššej verejne dostupnej úrovne vedú už len kovové točité schody, v miestami, veľmi tesných priestoroch. Ľudia so strachom s výšky alebo s klaustrofóbiou by sa tomuto miestu mali vyhnúť.
Tým odvážnym sa otvára panoramatický výhľad na celý Londýn. Po zdolaní 530 schodov stojím nad Londýnom a pozorujem rušný život centra mesta.
Londýn je známy rýchlym striedaním počasia a dnes sa toto pravidlo potvrdilo. Zatiaľ čo na jednom konci mesta sa nízkou oblačnosťou predierajú slnečné lúče, na druhej strane sa hlavnej role zhostil silný vietor a kvapky vody.
Pod katedrálou je vlastne akýsi ďalší kostol s kryptami. Svoj večný odpočinok tu majú významní umelci, kňazi či velitelia armády. Medzi najznámejšie osobnosti tu patria Wellington alebo Nelson.
Londýn z vtáčej perspektívy
Od katedrály vedie cestička priamo na moderný a elegantný Millennium Bridge, most, ktorý bol postavený pre kráľovnú Elizabeth II. Most spája katedrálu s Tate Modern, kde sídli moderná umelcká galéria. Vedľa galérie sa nachádza Shakespeare’s Globe – historická replika stredovekého divadla postaveného z dubového dreva so slameným prístreškom. Dodnes sa tu uskutočňujú divadelné predstavenia britského velikána Williama Shakespeara.
Moje kroky ma zaviedli k najvyššiemu mrakodrapu v Londýne a celom Spojenom Kráľovstve – Shard. Mrakodrap s 87 poschodiami so zaujímavým tvarom a architektúrou je vyhľadávaným miestom pre sledovanie Londýna z výšky.
Londýn sa mení na modernú metropolu plnú mrakodrapov. V meste ich je už neúrekom a ponúkajú krásne výhľady. V niektorých z nich sú záhrady alebo terasy s vyhliadkou. Takmer všade je potrebná rezervácia, no niektoré majú vstup zdarma. To neplatí o mrakodrape Shard. Najvyšší mrakodrap v Londýne si účtuje za vstup poplatok 22 GBP.
V 69. poschodí je bar s panoramatickým výhľadom na celý Londýn. Všetky známe pamiatky ako Tower, Tower Bridge, katedrálu sv. Pavla či BigBen sú ako malé modely, ktoré mi ležia pri nohách. To platí aj o vlakoch, ktoré ako malé modely zastavajú na stanici London Bridge rovno pod samotným mrakodrapom.
Výhľad z mrakodrapu je nádherný. Dnešné krásne počasie mi uľahčuje fotografovanie, pretože nedochádza k veľkým odleskom od skla. Až nakoniec predsa len, ku koncu sa ukázalo slniečko a celý Londýn zrazu zmenil farby. A je to ešte krajší zážitok.
WC s výhľadom
Keď sa povie rečnícky zvrat „z vysoka na to seriem“, tak v Londýne to dáva úplne iný význam. Najzaujímavejší zážitok dnešného dňa je WC umiestnené v 68. poschodí mrakodrapu s celým preskleným oknom. Pri sraní z najvyššie položeného hajzlíka v Anglicku sa môžem dívať na celý Londýn. Vlastne aj celý Londýn sa môže dívať na mňa ako seriem. No a ešte by ma zaujímalo, že ten pozdrav čo tam nechám, tak za akú dlhú dobu pritečie do kanalizácie.
Moje túlavé tenisky ma zaviedli až k najväčšej železničnej stanici v Londýne a celých Britských ostrovoch. Londýnska stanica Waterloo s 24 nástupišťami je bezpochyby najväčšou a najrušnejšou stanicou. Ročne prepraví 70 miliónov cestujúcich. Pôvodný charakter historickej stanice z roku 1848 sa už dávno zmenil a zo stanice vznikol moderný terminál.
Canary Wharf
Je nedeľa po obede, nasadám na metro a vyrážam k relatívne novej modernej štvrti Canary Wharf. Vystupujem z metra v srdci štvrti priamo v tieni vysokých moderných presklených mrakodrapov. Štvrť Canary Wharf je moderná obchodná štvrť plná kancelárskych budov. Keďže je nedeľa po obede, väčšina budov je prázdnych a ulice takisto. Teda až na jednu, tú kde je moderné nákupné centrum.
Aby v tejto štvrti nevznikalo cez víkendy mesto duchov, tak komerčné mrakodrapy dopĺňajú nové rezidenčné výškové domy. Pri pohľade z diaľky môže štvrť Canary Wharf vyzerať ako hromada skla a železa. No nie je to úplne tak. V jej samotnom centre je krásny mestský Jubilee Park s množstvo na husto vysadenými stromami. Miestami park pripomína až les. Husto rastúce stromy tu vytvárajú príjemný tieň.
Moderná štvrť je s mestom spojená klasickými linkami metra, ale aj menej tradičnou formou dopravy – ľahká železnica DLR (ľahké metro). Je to taká vylepšená a zrýchlená električka. A ja musím tento dopravný prostriedok vyskúšať. Myslím, že ľahkú železnicu ako vylepšenú alternatívu električke by určite privítali všetci Bratislavčania. Chvíľu nad zemou a potom šup pod zem, pod rieku Temža.
Nultý poludník
Zatiaľ čo som si užíval v modernej štvrti Canary Wharf prádzne ulice, tu som sa dostal k ďalším turistickým atrakciám. Jednou z nich je loď – Cutty Sark. Je to historický exponát plachetnice, kedysi nazývanej aj kráľovná oceánu. Dodnes môžeme jej impozantnosť obdivovať na nábreží rieky Temža. A pohľad na plachetnicu je ozaj krásny. Keď si len predstavím plachty vejúce na rozbúrenom mori, na palube admirál dívajúc sa ďalekohľadom na nové územia, tak si uvedomím, ako veľmi sme sa technologicky posunuli.
Neprehliadnuteľnou je budova múzea námorníctva a komplex historických kráľovských palácov na nábreží rieky. Z tohto miesta krásne vynikajú moderné mrakodrapy spomínanej štvrti Canary Wharf.
V škole sme sa učili, že naša planéta je rozdelená na dve časti, ktoré rozdeľuje Greenwichský nultý poludník. A ja práve stojím tu. V obrovskom parku, kde na miernom kopci sa týči kráľovské observatórium, vedľa ktorého je nakreslená čiara.
Každý deň nemám túto príležitosť sa postaviť jednou nohou na východnú pologuľu a druhou nohou na západnú pologuľu. A presne z tohto miesta vzniká množstvo zaujímavých fotiek. Preto je toto veľmi turistické miesto.
Okrem toho v okolí je krásna príroda, obrovský park, veľa zelene a príjemné prostredie. V kombinácií so slnečným nedeľným popoludním je Greenwich park ideálnym miestom na prechádzky alebo piknik. Tak ako je tomu dnes.
Posledný výhľad na Londýn
Keďže je observatórium na miernom kopci, je odtiaľto nádherný výhľad Londýn. Na všetky jeho mrakodrapy a dominanty. Pri západe slnka sa slnečné lúče opierajú do výškových budov a odrážajú sa na hladine rieky. Nad oranžovým horizontom Londýna sa ukazujú už len tmavé siluety mesta.
Do múzea v pondelok?
Je veľkonočný pondelok. Obvykle sú v pondelky múzeá zatvorené. Je to tak skoro v celom svete. „Choď do prírodného múzea. Je tam kostra dinosaura. Je to tam super“, vraveli mi. Netradične, idem teda k národnému prírodnému múzeu – Natural History Museum. Otvára o 10:00. Je krátko po 10:00 a pred budovou stojí asi 100 metrov dlhý rad ľudí. Zisťujem, že to je len bočný vchod, pretože pred hlavným vstupom sa točí dlhý had a čakacia doba na vstup je hodina. A stále prichádzajú ďalší a ďalší rodičia s deťmi. Dnes je sviatok, to znamená, že okrem turistov sem zavítali aj miestny.
S metrom som sa odviezol k mierne pokojnejšiemu miestu – Monument. Pri východe zo stanice metra s rovnakým názvom je vysoký stĺp – monument, ktorý pripomína devastujúci požiar, ktorý takmer úplne zničil Londýn. V jeho útrobách je schodisko a po schodoch sa dá vystúpiť až na vrchol monumentu. Myslím, že výhľad z tohto miesta je veľmi slabý.
Miesto duchov
Od monumentu smerom k Toweru je v hustej zástavbe ukryté tajuplné miesto – St Dunstan in the East Church Garden. V malej záhrade stojí ruiny gotického kostola.
St Dunstan in the East Church Garden je tichá prázdnota, ktorá sa naučila kvitnúť. Medzi rozpadnutými stenami starého chrámu sa usadil pokoj, akoby sa čas rozhodol spomaliť a zostať. Kamenné oblúky, otvorené do neba, už neslúžia streche, ale svetlu. Ťahavý brečtan sa plazí po stenách ako spomienka, ktorá odmieta zmiznúť. Listy šepkajú tam, kde kedysi zneli modlitby, a vietor prechádza ruinami ako nenápadný hosť. Vtáky si tu našli svoje miesto, akoby vedeli, že ticho je tu posvätné.
Lavičky pozývajú k zastaveniu, nie k úteku. Ľudia tu sedia bez ponáhľania, akoby si na chvíľu odložili svet za bránou. Slnečné lúče dopadajú na staré kamene a premieňajú ich na niečo mäkké, takmer živé. Nie je to už kostol, a predsa si zachoval svoju dušu. Nie je to len záhrada, pretože v nej pretrváva minulosť.
Kostol si prevzala do svojich rúk príroda. Najkrajšie časti kostola, gotické okenné klenby, sa našťastie podarilo zachrániť, ale zub času sa prejavuje aj tu. Pri miernej fantázií si predstavujem toto miesto ako post apokalyptický obraz kúska Londýna.
Brutálny brutalizmus
Ďalšia zastávka Barbican. Tu sa nachádza univerzitné a umelecké centrum v megalomanskom objekte. Toto miesto sa asi nenachádza na zozname turistických atrakcií, ale je o zaujímavejšie, pretože tu nie sú turisti. Barbican je zaujímavý hlavne z pohľadu architektúry. Celý megalomanský komplex s rozlohou malej dediny je postavený v architektonickom štýle brutalizmus.
Betónové brutalistické stavby sa stavali predovšetkým u nás v Československu v období komunizmu v 60.- 90. rokoch. A práve aj v tomto období medzi rokmi 1965 až 1976 vznikol vo východnej časti Londýna brutalistický megakomplex.
Myslím si, že komunisti by boli na toto veledielo patrične hrdí. Okrem troch výškových vežiakov sa komplexom tiahnu dlhé chodby spojených budov do jedného celku. Nechýbajú tu ani terasy s vodnými prvkami a jazerom. Vôbec by som nečakal, že takýto architektonický skvost nájdem práve v Londýne. Skôr by som to čakal napríklad v Moskve.
Barbican Centre pôsobí ako mesto v meste, z betónu vytesané ticho uprostred ruchu. Jeho línie sú tvrdé, no v tej prísnosti je zvláštna nežnosť, akoby architektúra chránila krehké myšlienky. Kroky tu znejú tlmene, akoby ich pohlcovali steny, ktoré si pamätajú hudbu, slová aj obrazy. Vzduch nesie ozvenu koncertov a rozhovorov, ktoré sa stratili v čase, no stále tu niekde pretrvávajú. Voda v jazierkach je pokojná, zrkadlí betón aj oblohu, spája tvrdosť so snom.
Ľudia sa tu pohybujú pomalšie, akoby rešpektovali rytmus miesta. Nie je to priestor pre náhodu, skôr pre zastavenie a pozorovanie. Na najvyššom poschodí budovy Barbican Conservatory je na streche vybudovaný skleník s nádhernou prírodou a množstvom rastlín. Je to akýsi prales uprostred Londýna.
Londýn a vlakové stanice
Tak ako v Taliansku všetky cesty vedú do Ríma, tak si myslím, že všetky železničné trasy v Spojenom Kráľovstve vedú priamo do Londýna. Londýn sa tak stáva dôležitou železničnou križovatkou. V Londýne je množstvo či už veľkých alebo malých železničných staníc, no jedna púta pozornosť nielen milovníkov vlakov a železnice všeobecne, ale aj fanúšikov architektúry.
St. Pancras International
Na prvý pohľad vyzerá ako gotický zámok s vysokou vežou na kraji, ktorá dominuje celej stavbe. No zdanie klame. Je to pompézny palác, kam majú namierené vlaky z kontinentálnej Európy. Rozprávkovo vyzerajúca vlaková stanica je bránou do kráľovstva. Londýn sa tu spája s mestami ako Paríž, Amsterdam či Brusel. Nad nástupišťami medzinárodných vlakov je mohutná oblúková železná konštrukcia nesúca celú strechu.
Pod klenbou zo železa a skla dýcha priestor ako starý organizmus, ktorý si pamätá tisíce odchodov. Svetlo sa láme na oblúkoch, akoby sa snažilo zachytiť čas, no ten sa tu vždy len mihne. Kroky cestujúcich znejú ako tlmený dážď na kamennej dlažbe. Každý kufor nesie svoj príbeh, uzavretý v tichu zipsov a prackách spomienok. Vzduch je nasiaknutý očakávaním, jemne kovovým a trochu sladkým, ako ranná káva v pohári.
Elektronické tabule blikajú ako mestské hviezdy, ukazujúce smer tým, čo hľadajú svoj okamih. Hlasy sa miešajú do šumu, ktorý pripomína more – nikdy neutíchne, len sa mení. Vlaky prichádzajú a odchádzajú s presnosťou srdca, ktoré bije pre pohyb. Ich dvere sa otvárajú ako pozvania do neznáma.
Niekde medzi nástupišťami sa zastaví pohľad a na sekundu všetko stíchne. V tej chvíli je stanica chrámom ciest, kde každý verí v návrat alebo nový začiatok. Oceľové oblúky sa týčia ako ochranné ramená nad mestom pod nimi.
Čas tu nemá podobu hodín, ale rozhodnutí. Lístky sú malé sľuby, ktoré sa buď naplnia, alebo zostanú zabudnuté vo vrecku. A keď vlak odíde, zostane po ňom len prázdny priestor, ktorý sa rýchlo zaplní ďalším príbehom.
King’s Cross
V tesnej blízkosti je umiestnená ďalšia vlaková stanica, ktorá je spájaná s filmom Harry Potter. King’s Cross railway station sa rozprestiera ako pulzujúce srdce mesta, menej zdobené bohatými dekoráciami, no o to úprimnejšie. Línie stanice sú priame, takmer strohé, akoby nechceli zdržovať nikoho, kto má namierené ďalej. Svetlo tu nepadá v oblúkoch, ale prúdi cez široké priestory ako rieka, ktorá pozná svoj smer.
Ľudia sa pohybujú rýchlejšie, s pohľadmi upretými dopredu, akoby každá sekunda mala svoju cenu. Kroky sa ozývajú ostrejšie, rytmickejšie, ako tikot hodín, ktoré nikdy nezaspia. Vzduch je naplnený napätím odchodov, menej snivým, viac rozhodným. Nástupištia sa tiahnu ako dlhé vety, ktoré ešte len čakajú na svoj koniec. Vlaky stoja pripravené, tiché a sústredené, ako keby vedeli, že nesú niečo viac než len cestujúcich. Dvere sa otvárajú bez váhania, bez teatrálnosti — len čistý pohyb vpred.
Medzi chladnými líniami a presnými odchodmi sa nenápadne otvára priestor pre fantáziu. Tam, kde sa bežný svet končí, začína Platform 9¾ — neviditeľné pre tých, čo neveria. Tajné nástupište, ktorým sa dostaneme rovno do sveta, kde vládnu čary a kúzla, do sveta, kde žije Harry Potter.
Najkrajšie parky
Londýn mi pripravil až netradičné počasie. Je veľkonočný pondelok a namiesto zbierania farebných vajíčok si užíval horúci takmer letný slnečný deň v Regent´s Park. Keďže je dnes sviatok, tak park je vyhľadávanou destináciou domácich. Nájsť tu voľnú lavičku je takmer nemožné. Celé rodiny si tu užívajú slnečné popoludnie. Roztiahnuté deky a pikniky na tráve, alebo len tak relax s knihou v ruke či len posedieť na slnku.
Nikdy som nemal žiadne obľúbené ročné obdobie. Až Londýn mi pomohol zmeniť názor. Vďaka obrovskému množstvu kvitnúcich stromov a kvetov asi mením názor a jar si pomaly získava moju priazeň.
Benátky v Londýne
Neďaleko vlakovej stanice Paddington je malá štvrť Little Venice, ktorá pripomína známe talianske Benátky. Namiesto áut sa tu v kanáloch plavia malé loďky a člny. Na nábreží parkujú „hausbóty“, kde bývajú a pracujú ľudia a turistov tu vozia na prehliadky po kanáloch.
Je to veľmi pokojné a prívetivé miesto, ktoré je len pár krokov od rušnej časti Londýna, kde od rána pulzuje život veľkomesta.
Na záver môžem povedať len jedno. Londýn je krásny po celý rok, ale najkrajší je na jar.
Celá fotogaléria
