Veľkolepé dielo matky prírody v Sierra Gorda
Sierra Gorda je rozľahlá prírodná rezervácia vysoko v horách v štáte Querétaro. V kopcoch, lesoch a dolinách sa ukrývajú najkrajšie miesta mexickej prírody.
Keď sa povie Mexiko, každý si predstaví kaktusy, púšte a krásne pláže Karibiku. Lenže Mexiko je obrovská krajina s veľmi rozmanitou prírodou. Takže okrem kaktusov je možné navštíviť termálne pramene, vodopády, hory, lesy, ale aj kaňony s krásnou prírodou pripomínajúcou Slovenský Raj alebo Adršpach.
Lúčime sa s mestom Ixmiquilpan a cestujeme ďalej. Krajina sa razom mení. Prešli sme malým údolím s vinicami, poliami a pasienkami a terén sa znovu začne vlniť. Stúpame stále vyššie a krajina zrazu pripomína vyprahnutú prázdnu planétu bez ľudí a rastlín. Občasné kaktusy a nízky porast ma stále vracajú späť na Zem.
Cestou necestou v Sierra Gorda
Vysoké hory a skaly, ktoré sme pred hodinou sledovali z autobusu na horizonte, sú zrazu pred nami. Náš autobus čaká ťažká skúška. Horský prechod pohorím Sierra Gorda je náročnou skúškou aj pre šoféra autobusu. Serpentíny sa kľukatejú stále viac a šofér autobusu má plné ruky práce. Sotva vytočil volant z ľavotočivej zákruty, už už musí točiť volantom doprava. A hneď zase vyrovnávať.
Znovu sa dívam z autobusu do hlbokých údolí a roklín a pevne dúfam v dostatočné schopnosti šoféra autobusu. Chvíľu do kopca, potom z kopca, potom znovu do kopca. Je to cesta ako na horskej dráhe. Náš autobus si razí cestu vysokými skalami.
Po štyroch hodinách a stovkách zákrut sa okolie mení. Vyzerá to, akoby sme prišli do inej krajiny. Suché skaly s nízkym porastom zozelenali. Kaktusy nahradili vysoké borovice a obraz krajiny je úplne iný. Žlto sivú farbu vystriedala zelená. Stromy, lúky a rastliny lemujú horskú cestu. Je tu vlhší vzduch, ktorý miestnej flóre vyhovuje.
Po nekonečnej horskej dráhe sme dorazili do dediny Pinal de Amoles. Vystupujeme z autobusu na miernom návrší, odkiaľ je vidieť celá dedina, uprostred ktorej stojí malý kostolík. Sme v nadmorskej výške 2400 metrov nad morom a v okolí je cítiť horský vzduch.
Mesto Pinal de Amoles bolo založené v roku 1606 ako banícke mesto pre ťažbu nerastov a drahých kameňov. Oblasť bola síce obývaná už v indiánskych časoch, ale až španielsky kolonizátori ťažbou nerastov zvýznamnili toto miesto. V okolí mesta sa nachádza nádherná príroda. Hory, skaly, vrchy, kaňony ani hlboké údolia nechýbajú pri pohľade z hlavného námestia.
Mesto nemá ani 2 000 obyvateľov, je to malé útulné mestečko. Avšak v meste sa dá kúpiť čokoľvek. Prekvapuje ma široký výber rôznych služieb a obchodov.
Je 5:00 a my máme nastavený budíček. Len pred hodinou sa skončila divoká a hlučná šou, hneď za stenami nášho hotela. Vonku je ešte tma a mrazivá noc. Všetci spia, len my nie. Nasadáme do auta a vyrážame hlboko do hôr. Musíme sa ponáhľať, pretože chceme odtiaľ pozorovať východ slnka.
Po približne hodine jazdy autom vystupujeme a čaká na nás horský sprievodca s baterkou v ruke. Po krátkej inštruktáži vyrážame horskou cestičkou. Dvadsať minút trvajúca prechádzka horským terénom v silnom vetre a mrazivej zime nás zaviedla k vyhliadke Cuatro Palos. Z tohto miesta budeme čakať na východ slnka.
Fotoaparáty sú pripravené a my už len čakáme. Obloha sa pomaly začína sfarbovať do oranžovej až červenej farby a my netrpezlivo čakáme na ten magický moment. Zatiaľ, čo čakáme, tak netrpezlivo prešľapujeme na mieste, lebo nám je zima.
Sme v nadmorskej výške vyše 2700 metrov nad morom a so zvyšujúcim sa denným svetlom sa nám pod nohami otvára hlboký kaňon. Obvykle je kaňon zakrytý hustou hmlou, ale dnes sa nám ukázal v celej svojej najväčšej kráse.
Všetci uprene pozeráme len na to jedno magické miesto. Čakáme, že každú chvíľu začne prírodné predstavenie. Posaďte sa, začíname. Obloha sa sfarbuje do červenej farby. Na horizonte sa objavujú prvé slnečné lúče. Silná svetelná žiara osvetľuje červenú oblohu. Už je vidieť malý oblúk. Ani som sa nestihol poriadne usadiť a slnko sa vynára spod hôr.
Zažmúrim oko a zrazu vidím silný jasný žlto červený ohnivý kruh. Slnko je nad vrcholkami vysokých hôr v celej svojej kráse. Slnečné lúče zalievajú doliny a kaňony a mne konečne nie je zima. Vidím, že okrem našej skupiny pri nás stoja pár desiatok ďalších ľudí, ktorí v nemom úžase pozorujú spektakulárnu šou.
Neviem, či je to spôsobené silným vetrom, alebo silným zážitkom, ale mám v očiach slzy. Stojím na okraji vysokého brala a ďakujem Bohu za tento krásny zážitok. Pohľad na slnkom zaliate vrcholky hôr je ideálnym miestom pre otvorenie svojej mysle a srdca dokorán.
Čarovný vodopád
Vystupujeme z auta v prírodnej rezervácií, kde na nás čaká sprievodca, ktorý nám ukáže krásne miesta rezervácie. Hneď na začiatku túry sa spoločne zastavujeme pri baníckych vozíkoch, ktorými sa v minulosti na tomto mieste vozili kamene.
Z kameňov sa dolovalo zlato, striebro, olovo a množstvo iných drahých kovov. Až španielsky baníci začali odvážať kamene a minerály za účelom zisku z predaja drahých kovov na starý kontinent. Po tom, čo Španieli vyťažili väčšinu drahých kameňov, opustili miesto a prenechali ho prírode.
Príroda si miesto prispôsobila podľa seba. V prírodnej rezervácií aktuálne žije vzácny vták vo farbách mexickej vlajky a vo vode žije unikátne a zaujímavé endemické zvieratko s názvom Axolotl mexický. Je to ohrozený obojživelník, ktorému sa niekedy hovorí, že je to vodný dráčik.
Axolotl je zaujímavý tým, že dokáže dýchať až tromi spôsobmi. Okrem pľúc využíva k dýchaniu aj žiabre a pokožku. Najviac ma fascinujú jeho regeneračné schopnosti. Keď stratí napríklad nohu, tak si ju dokáže sám znovu obnoviť. Tým, že ich množstvo je veľmi nízke a stále klesá, je takmer nereálne ich vidieť na vlastné oči. Ja som si dal za cieľ, že ho dnes uvidím.
So sprievdocom prechádzame dolinou v úzkom zovretí vysokých hôr. Pri pohľade na miestnu faunu sa mi nechce veriť, že som v Mexiku. Okolité rastliny, stromy a celková príroda sa podobá na Slovenský raj. Vedľa cestičky tečie žblnkajúca voda horskej rieky. Moje pohľady smerujú celú dobu do krištáľovo čistej vody. Chcem proste vidieť Axolotla na vlastné oči.
Cestička sa zmenšuje a cez drevený most prechádza na druhý breh rieky. Chodníček nasleduje prúd rieky a od vody nás oddeľujú len kamene. Chodníček sa postupne mení v rebríky a my musíme vyliezť na hojdajúci sa most nad riekou. Miesto medzi skalami sa stále zmenšuje a ja mám pocit, že som sa zrazu ocitol v Adršpachu. Dokonca musíme prechádzať cez úzku dieru v skale.
Celá prechádzka kaňonom La Angostura mi pripomína prechádzku jaskyňou bez strechy. Bočné steny skál sú plné stalagmitov a stalaktitov.
Sme na konci cesty. Ďalej pokračuje už len rieka. Sme pri jaskyni, kde zo stropu jaskyne vyviera vodopád. V jaskyni je malé jazierko, kde sa dá teoreticky vykúpať. Lenže pri teplote vody ako v chladničke, to nie je dobrý nápad. Aj tak som sa rozhodol do vody skočiť. Vyzúvam si tenisky a v plytkej časti jazera obdivujem krásy prírody. Neubehlo ani pätnásť minút a už cítim ako mi mrznú nohy.
Pri spiatočnej ceste sa stále sústredím na hľadanie Axolotla, malého a vtipne vyzerajúceho tvora. Nedarí sa mi. Každý list, každý tieň mi začína pripomínať jeho telo. Našťastie sústredené pozorovanie vody sa vyplatilo. Nevidel som síce Axolotla, ale len jeho vajíčko a čerstvo narodené Axolotly. Týmto považujem misiu za čiastočne úspešnú.
Prechádzka rozmanitou prírodou v pohorí Sierra Gorda pokračuje ďalej. Pred nami je asi polhodinová prechádzka k vodopádu El Chuveje. Tým, že je momentálne koniec obdobia sucha, tak príroda je momentálne veľmi vysušená. Zo stromov opadávajú listy a vyzerá to tu podobne ako u nás na jeseň. V opadanom lístí sa skrývajú rôzne plazy a celú dobu vedľa nás šuští lístie. Tentokrát bez účasti sprievodcu prechádzame cestičkami prírodnej rezervácie. Tichú a pokojnú prechádzku spestruje len žblnkot rieky tečúcej vedľa nás.
Cesta v údolí obklopenom vysokými horami nás zaviedla až k cieľu. Už z diaľky počuť hlasný zvuk padajúcej vody z výšky takmer 40 metrov. I keď je počas obdobia sucha vody menej, tak stále má vodopád svoju silu. Vysoká monolitická skala je pokrytá množstvom rastlín, ktoré majú z vodopádu dostatočné množstvo živín. Nekonečný prúd vody si vyžaduje pozornosť objektívov.
Sadli sme si na kameň a spoločne sledujeme krásnu okolitú prírodu. Sústredene sledujem padajúcu vodu z vodopádu. Po dlhšom uprenom sledovaní sa mi javí, že skala sa začala pohybovať. Sústredené sledovanie vodopádu prináša so sebou doslova hypnotizujúce účinky. Je to magický zážitok.
