Cesta za špagetami do mesta Bologna
Už som sa nemohol dočkať až sa skončí zima a ja budem opäť môcť cestovať za teplým a slnečným počasím. Tentokrát si vyberám známe talianske mesto. Bologna je hlavné mesto regiónu Emilia-Romagna v severnom Taliansku, medzi riekou Pád a Apeninami. Podľa štatistík žije v meste okolo 390 tisíc obyvateľov. Bologna patrí k najbohatším a najlepším mestám pre život z celého Talianska.
Boloňské špagety
Na úvod si musíme vysvetliť ako to s tým jedlom vlastne je. Slováci si toto mesto spájajú s chutnou cestovinovou pochúťkou, ktorú u nás voláme boloňské špagety. Je to chyták, pretože v Taliansku nikde nekúpite boloňské špagety. Tak ako vo Francúzsku nepoznajú francúzske zemiaky, tak ako v Španielsku nepoznajú španielskeho vtáčika, tak ani v Bologni nepoznajú boloňské špagety.
Je to výmysel, ktorý si asi vymysleli kuchári, aby mohli jednoducho špecifikovať pokrm. Miestnymi špecialitami z cestovín sú chutné torteliny so šunkou alebo tagliatelle al ragù. Druhé spomínané jedlo sa asi najviac podobá tomu, čo nazývame boloňské špagety. Sú to hrubé rezance s omáčkou s mletým mäsom posypané syrom.
Mesto študentov
Pre Slovákov je Bologna známa aj tým, že tu bola založená najstaršia univerzita na svete. Univerzitné mesto žije dodnes. V meste je asi sto tisíc študentov univerzity. Asi každý tretí človek tu je študent. A tento fakt je vidieť aj v meste. Množstvo barov a reštaurácií, na verejných miestach plno mladých ľudí. Niet sa čomu diviť, na najstaršej univerzite na svete by chcel študovať asi každý.
50 odtieňov červenej
Mesto dostalo prezývku červená Bologna. Ja osobne by som ju zmenil asi na oranžová, ale nebudeme tu riešiť farby. Niekto mal asi obmedzené videnie a videl len červenú a zelenú farbu. Takmer všetky budovy v meste sú totiž postavené z tehál. Na budovách nie sú žiadne špeciálne fasády ani žiadne úpravy. Čiže budovy v meste vyzerajú ako 50 odtieňov červenej. Samotné historické centrum mesta patrí k najrozsiahlejším centrám na svete.
S boloňskou architektúrou sa spája jedna zaujímavosť. V minulosti boli mestá obklopené hradbami, čiže plochy na výstavbu boli obmedzené. Bologna nebola výnimkou. Takže sa stavalo a žilo primárne vnútri v meste. Keďže vnútri v meste dochádzal voľný priestor na výstavbu nových domov, architekti vymysleli zaujímavosť. Chytrý architekt začal stavať nadzemné podlažie nad mestským chodníkom, čím získal ďalší voľný priestor.
Tento perfektný nápad sa uchytil a rozšíril sa do celého mesta. A práve nápad jedného šikovného architekta preslávil celé mesto. Preto je mesto Bologna známa svojimi portikami. Čo to znamená? Je to jednoducho povedané stĺporadie, ktoré drží klenby vysunutých častí domov. Po celom meste takýchto uličiek nájdete desiatky kilometrov. Tento geniálny nápad má množstvo výhod. V lete sa ukryjete pred slnkom, v zime pred dažďom a vetrom.
Na veľkosti záleží
V minulosti žilo v meste niekoľko bohatých a vplyvných rodín. Každá rodina si okrem honosného domu postavila aj vysokú vežu. Veža, nielen že slúžila ako vyhliadka na obranu mesta, ale slúžila aj k reprezentácií danej rodiny. Takýchto veží bolo v minulosti niekoľko desiatok. Dodnes sa ich zachovalo trochu menej desiatok. Dôležité je treba zdôrazniť dve veže, ktoré sú postavené v tesnej blízkosti neďaleko centra mesta.
Dve rodiny súperili o to, kto má väčšiu vežu. Ako sa v rozprávkach píše – kráľ vydá svoju dcéru najbohatšiemu princovi. V Bologni asi kráľ vydal svoju dcéru tomu, komu stál(a) najvyššie. Vieme, že taliansky architekti sú skvelí, hlavne v stavaní šikmých veží. Na základe nestabilného podložia sa veže začali nakláňať. Jedna z nich sa nakláňala tak nebezpečne, až ju museli obrezať. A takisto stabilizovať, aby sa nezrútila a mohla stáť ďalej.
Čítaj tiež: Ako som víkendoval v Lombardii
Zoznamovanie s mestom začínam na autobusovej stanici. Neďaleko sa nachádza vlaková stanica Bologna Centrale. Na prvý pohľad hlavná vlaková stanica vyzerá ako typická stanica z tradičného talianskeho mesta. Toto miesto však v útrobách ukrýva veľkú a modernú stanicu s podzemným parkoviskom a podzemnými nástupišťami.
Fanúšikovia rýchlovlakov si tu môžu obhliadať najrýchlejšie stroje v Európe. Frecciarossa či AGV Italo sú rýchlovlaky dosahujúce rýchlosti 350 km/h. Bologna je ich dôležitá železničná križovatka.
Oproti stanici sa nachádza krásny park Montagnola so zvyškami Porta Galliera, jednej z 12 historických vstupných brán do starého mesta. Po ulici Galliera sa dá dostať priamo do srdca mesta na hlavné námestie. Hlavné námestie je obklopené palácmi.
Nedokončený kostol
Na námestí sa nachádza aj Basilica di San Petronio. Je to kostol, ktorého fasáda vyzerá ako keby nebola dokončená. Tehlová gotická pamiatka mala dostať novú fasádu. Nedostala. Mramorový obklad sa začal prikladať na tehlovú fasádu z dolnej časti a ako je vidieť, stavebné práce skončili skôr. Nie, preto, že by neboli peniaze, alebo nedostatok mramoru. Dôvod je úplne iný.
Bohatí funkcionári z Milána sa báli, že po dokončení mramorového obkladu bude bazilika krajšia ako Dóm v Miláne. Preto sa rozhodli mramorový obklad na baziliku ďalej nepokladať. Kúsok od hlavného námestia sa nachádza Basilica San Domenico. Je to kláštorný komplex, kde je možnosť vidieť a zažiť ako v minulosti žili mnísi.
Spomínaná najstaršia univerzita na svete sa takisto nachádza v samotnom centre mesta. Rozhodne stojí za návštevu jej historická budova.
Z vtáčej perspektívy
Prechádzam mesto krížom krážom a je na čase sa pozrieť na mesto z vtáčej perspektívy. Ako som spomínal v meste je množstvo veží a práve do tej najvyššej z nich sa dá dostať (Le due Torri: Garisenda e degli Asinelli.) Prichádzam k veži a snažím sa zistiť, kde sa dajú kúpiť lístky. Najväčší fail je ten, že ak chcete lístok do veže, tak sa musíte vrátiť späť do informačného centra a kúpiť lístok tam. A to na konkrétny čas. Alebo online. Takže kupujem lístok a smerujem späť k veži.
Okolo veži sa motá asi 300 m slimák z ľudí. Počet návštevníkov a časový limit návštevy veže je z bezpečnostných dôvodov obmedzený. V úzkej chodbe zdolávam prvé schody. Prvá stovka ide v pohode. Po druhej stovke schodov začínam cítiť kolená. Uvedomujem si, že vlastne ešte nie som ani v polovici. Začínam uvažovať či to bol vhodný nápad. Mám za sebou 400 schodov a stále nie som na vrchole.
Dívam sa do výšky a vidím, že už sa blížim do cieľa. Moje počítanie končí na čísle 498 schodov. Nohy bolia, kolená bolia, lýtka bolia, hlava sa točí. Ale. Výhľad z veže je neskutočný. Tá červená nádhera pod nohami je krásna. Najradšej by som si tu posedel až do neskorého večera a kochal sa nočnou panorámou mesta.
