Desivé a nečakané ráno v Mexico City
Prečítajte si krátky príbeh o desivej skúsenosti z Mexico City. Tento príbeh len tak bežne v Európe asi nikdy nezažijem. Namiesto chutných raňajok ma čakala rýchla evakuácia.
Je ráno a ja si užívam svoj druhý deň v Mexico City. Môj hostel sa nachádza jednu ulicu od hlavného námestia v centre mesta, hneď za Metropolitnou katedrálou. Vyskočím na terasu, odkiaľ je nádherný výhľad na okolie. Celú katedrálu vidím z terasy ako na dlani. Ráno je veľmi chladné. Ľudia na ulici mrznú v bundách a mikinách. Ja v kraťasoch a tričku vítam prvé slnečné lúče. Je čas, posilniť sa raňajkami a pripraviť sa na objavovanie krás hlavného mesta.
Prišiel som do hotelovej reštaurácie, kde som musel každé ráno vyplniť papierik, aby som dostal raňajky. Žiadne švédske stoly sa nekonali. Každý dostal rovnaké jedlo. A to kúsok ovocia, obyčajne ananás a melón. K tomu bolo možné vybrať si vodu, kávu alebo čaj. A takisto dva kúsky pečiva s trochou masla. Hovorím si, za tú cenu sa to aj tak oplatí. Veď mám krásne ubytovanie priamo v centre meste za katedrálou.
Prisadol som si ku stolu k neznámemu pánovi. Prihovoril sa ku mne a začali sme sa rozprávať. Volá sa Juan, pochádza zo Španielska, ale dlhé roky žije v Mexiku. Má byt v Monterey, ktorý prenajíma, ale momentálne sa zdržuje v Mexico City. Spoločne debatíme, zatiaľ čo si vychutnávame raňajky.
Zrazu počujem na ulici v diaľke nejaký alarm. Ani som tomu zvuku alarmu nevenoval pozornosť a pokračoval som v raňajkách. Užívam si chuť sendviča kúsok po kúsku. “Všetci utekajte rýchlo von”, kričí čašník na celú reštauráciu. Pozerám okolo seba a všetci sa dvíhajú od stolov. Tak vstanem aj ja a idem s davom ľudí von pred hostel. Personál sa snaží čo najrýchlejšie vyprázdniť reštauráciu. Najprv som si myslel, že asi horí v kuchyni, alebo sa niečo stalo v hosteli.
Vyšli sme na ulicu pred hostel a dívam sa na okolité ulice a námestie. Stovky, možno tisíce ľudí stoja v skupinách na ulici na vyznačených bezpečných miestach. Polícia okamžite zastavila dopravu a riadi evakuáciu okolitých budov. Nechápavo pozerám, čo sa deje. Uvedomujem si, že sa asi nejedná o požiar v kuchyni.
Napadlo mi, že sa spýtam Juana, či náhodou nevie, čo sa deje. Juan mi s kľudným hlasom hovorí: “Nič vážne, len bola zaznamenaná seizmická aktivita, tak sa spustil alarm a my sme sa museli evakuovať.” Hovoril mi to s kľudom, ako by bol už na zemetrasenie zvyknutý. Ako by to tu bolo na dennom poriadku. Po pár minútach policajt dostane pokyn k zrušeniu evakuácie. Môžeme sa vrátiť k raňajkám.
Až neskôr som zistil, že naozaj v hlavnom meste je seizmická aktivita na dennom poriadku. A ľudia sú zvyknutý na občasné silnejšie zemetrasenie, kedy je nutné evakuovať sa. Bolo to prvýkrát v mojom živote, kedy som bol nútený sa evakuovať z dôvodu zemetrasenia.
Aj napriek tejto adrenalínovej skúsenosti som našťastie v Mexico City nezažil už nič horšie a na hlavné mesto Mexika spomínam len v tom najlepšom, pretože zanechalo vo mne silný dojem.
