Tradičná chuť z hlavného mesta Balkánu
Balkán je región, ktorý sa nachádza v juhovýchodnej časti Európy. Staršia generácia často nazýva túto lokalitu ako Juhoslávia. Ja som sa rozhodol, že navštívim najväčšie mesto balkánskeho regiónu, Belehrad.
Je pred nami prvý prázdninový víkend, všetci sa tešia na prázdniny. Ja hľadám miesto, kde si urobím PCR test a počítam hodiny a dni, aby som to všetko naplánoval bez problémov. Moja cesta sa začína v piatok večer na autobusovej stanici vo Viedni. Nastupujem do autobusu a zisťujem, že je plný srbských občanov. Čo ma prekvapuje najviac, tak takmer nikto nemá na tvári ochranu dýchacích ciest.
Strastiplná cesta
Asi tri sedačky za mnou počujem češtinu. Bavia sa o tom, že sa cítia zvláštne, pretože sú asi jediní, ktorí majú na tvári respirátor. Netrvalo dlho a dali si ho dole aj oni. Vyrážame z Viedne na čas a smerujeme po diaľnici do Maďarska. Cestou sa kochám na krásny výhľad na Devínsku kobylu a bratislavský Kamzík.
Plán cesty je jasný, ráno pred piatou hodinu vystúpim v Belehrade a užijem si predĺžený víkend. Ani som si poriadne nevšimol a už sme v Maďarsku. Nikto po mne nevyžadoval žiadne testy ani nič. Ja sa ukladám na spánok a verím, že sa zobudím až v Belehrade.
Krátko pred polnocou som sa zobudil na to, že vlastne už dlho stojíme na mieste. Je to prvý prázdninový víkend. Očakával som, že každý sa bude presúvať po diaľnici do Chorvátska a nie do Srbska. Zostal som veľmi prekvapený, pretože je pred nami nekonečná kolóna áut. Sú pred nami maďarsko-srbské hranice a my sa len veľmi pomaly k nim približujeme. Nezostáva mi nič iné len si pekne pospať.
Slnko už pomaly začína vychádzať a ja konečne vidím hranice. Zrazu šofér autobusu začne zbierať pasy na hraničnú kontrolu. Mám trochu divný pocit, pretože všetci majú pasy, len ja mám občiansky preukaz. Budem veriť slovenským diplomatom. Našťastie mi uznali aj občiansky preukaz. Samozrejme, že nikoho tu netrápila kontrola povinných PCR testov. Nikto ich nechcel ani len vidieť.
Naspäť do minulosti
Okolo 10. hodiny prichádzame do hlavného mesta Srbska. Belehrad, teda jeho okrajové časti vyzerajú ako sídlisko Petržalka v Bratislave v 90. rokoch. Paneláky všade kam sa pozriem. Po príjazde na hlavnú autobusovú stanicu zažívam trochu kultúrny šok. Cítim sa ako by som cestoval v čase. Atmosféra a vzhľad stanice mi pripomína Mlynské Nivy niekedy okolo roku 1999. Všetko vyzerá staré, opotrebované, minimálne dvadsať rokov po dátume životnosti. Žiadne moderné informačné tabule. Len papierové grafikony a klasické nástenné hodiny.
Čo ma prekvapuje najviac, je to, že tu nie je koronavírus. Nikto nemá zakryté dýchacie cesty ani tu nie je žiadny náznak korona šialenstva, ktorý vidíme napríklad na Slovensku. Pri vstupe do obchodu je síce piktogram zakrytých dýchacích ciest a pri dverách stojí stojan s dezinfekciou, ale vyzerá to tak, že je len na ozdobu.
Veľká Bratislava
Neviem prečo, ale Belehrad mi stále viac a viac začína pripomínať Bratislavu z obdobia pred dvadsiatimi rokmi. Na nábreží rieky Sáva vyrástol nový obchodný komplex, ekvivalent bratislavského nákupného centra Eurovea. Vedľa rastú moderné výškové budovy a nábrežie sa premenilo na príjemnú promenádu s barmi a reštauráciami.
Nielen, že architektúra je veľmi blízka slovenskej metropole, ale aj jazyk. Srbčina je slovanský jazyk, tým pádom je veľmi zrozumiteľná pre nás. Nastáva tu však malý problém s písmom. Srbsko používa azbuku. Takže som sa musel rýchlo naučiť čítať ich divné znaky. Ale za dva dni som to zvládol. Okrem jazyka sú tu podobné aj ceny. Dokonca možno ešte nižšie ako u nás.
Hneď vedľa autobusovej stanice je už nepoužívaná historická budova vlakovej stanice. Celé okolie je zrekonštruované a námestí dominuje vysoká socha. Je len trochu škoda, že vlaky odklonili ďaleko od centra mesta.
Stary Grad
Ako z názvu vyplýva, jedná sa o staré mesto. Je to vlastne historické centrum mesta, kde sa nachádzajú staré budovy, radnica, národné divadlo, múzeá a veľa reštaurácií a barov. Ulice sú upravené a čisté. Dokonca nechýbajú ani stromové aleje a kvety skrášľujúc okolie.
Jednu z prvých významných pamiatok, ktorú navštevujem je Katedrálny chrám svätého Michala archanjela. Zvonku vyzerá ako obyčajný kostol, ktorých tu máme veľa. Avšak je zaujímavý tým, že je to pravoslávny kostol. Ale svojou architektúrou pripomína skôr katolícky chrám. Až pri vstupe dovnútra človek zistí, že je to iný kostol ako poznáme na Slovensku. Tento barokový chrám je veľmi mladý, pretože bol dokončený v roku 1840. Hneď oproti sa nachádza náboženské a komunitné centrum pravoslávnej cirkvi.
Kalemegdan
Tento malý jazykolam predstavuje dominantu mesta. Je ním veľký park s pozostatkami obrovskej pevnosti a hradu. Celá pevnosť je rozdelená hradbami do niekoľkých úrovní medzi ktorými sa prechádza bránami. Na jej vrchole dnes sídli múzeum vojny. Celé miesto pôsobí ako obrovský park, kde nechýbajú lavičky či športoviská na oddych a rekreáciu. Toto miesto je dejiskom aj rôznych kultúrnych či spoločenských podujatí. A preto niet sa čomu diviť, či ráno alebo večer sa miestom pohybujú stovky obyvateľov. V parku sa nachádza taktiež expozícia dinosaurov či zoologická záhrada.
Zaujímavým miestom je kostol zvaný Ružica alebo kostol svätého Petka. Je to malý pravoslávny ekumenický komplex, kde nájdu veriaci pokoj a ticho na modlitbu. Druhý spomínaný kostol ma zaujal najviac svojimi krásnymi mozaikami. Všetky maľby a podlaha je zložená z krásnej mozaiky. Neďaleko kostola sa nachádzajú strážne veže, ktoré slúžili na ochranu hradného objektu, ktoré odporúčam navštíviť.
Stromy, stromy a zase stromy
Na druhý deň sa vydávam na druhú stranu mesta, smerom od hradu. Prekvapuje ma množstvo stromov na uliciach. Vidím, že Belehrad je na globálne otepľovanie pripravený viac ako my. Niektoré ulice lemujú desiatky stromov, ktoré sú tak husto posadené, že je na ulici úplný tieň, dokonca skoro tma.
Prechádzam okolo krásneho hotela Moskva a prichádzam na veľké námestie, kde sa nachádza tzv. národná skupština. Je to sídlo zhromaždenia, čiže vlády. O ulicu ďalej sa nachádza ďalší symbol Belehradu. Je ním pravoslávny chrám svätého Marka, vedľa ktorého sa nachádza zase ďalší park.
Prechádzam ulicami okolo starých domov. Z každého domu trčí klimatizačná jednotka, z ktorej kvapká voda. Občas je to príjemné osvieženie. Zrazu prichádzam asi na najrušnejšiu križovatku mesta. Je to kruhový objazd, kde je neskutočne veľká a trochu chaotická premávka.
Katedrála svätého Sávu
Majestátny chrám z 20. storočia s impozantnou architektúrou v byzantskom štýle a centrálnou kupolou vysokou 70 metrov mi otvára pusu dokorán. Je to nádherná monumentálna stavba, ktorú najviac odporúčam všetkým. Je to najväčší chrám z celého Srbska a jeden z najväčších pravoslávnych chrámov celého sveta. Stavba trvala takmer 70 rokov, pretože bola niekoľkokrát prerušená.
V strede chrámu sa nachádza obrovský luster kruhového tvaru zavesený zlatými retiazkami. Na stenách nenájdeme žiadne fresky ako od Michelangela, ale sú tu nádherné obrazce poskladané z malých kamienkov, ktoré tvoria obrovskú mozaiku.
Podzemie chrámu ukrýva ďalší ikonický skvost. Verejné prístupné krypty ukrývajú vo svojich útrobách hrobky dôležitých biskupov a kňazov z tohto chrámu. Svoju impozantnosť chrámu dokumentuje fakt, že sa sem zmestí až 15 tisíc veriacich.
Jedlo a chute
K veľmi populárnym jedlám patrí čevapi. Je to niečo na spôsob klobásky či karbonátku. Obvykle sa podáva so syrom, či hranolkami a zeleninou. Ďalšie chutné jedlo je pleskavica. Je to mleté mäso, obvykle dosť korenené a pripravené na grile. V Srbsku nechýba ani guláš, ktorý je veľmi podobný tomu u nás. K tradičným balkánskym pochutinám patrí aj burek. Jedlo z cesta plnené syrom alebo zemiakmi.
Belehrad je nepísaným hlavným mestom celého Balkánu. Atmosféra mesta je presne ako som očakával. Je to zmes európskej a tureckej kultúry. Myslím, že Belehrad má bližšie k Istanbulu ako k Bruselu. Nielen politicky ale aj atmosférou mesta. Ľudia žijú a stretávajú sa s v meste, terasy reštaurácií sú plné v každú dennú hodinu. Sú veľmi príjemní a keď vidia turistu, tak aj nápomocný. A veľa ľudí tu bez problémov hovorí anglicky. I keď sem veľa turistov necestuje, tak Belehrad má čo ponúknuť.
