Naprieč hlavnými mestami Pobaltských krajín

Cieľom návštevy Baltského regiónu je vidieť všetky hlavné mestá Pobaltských krajín. Konečná stanica je až vo Fínsku. Podarí sa mi doraziť do cieľa?

Dlho som plánoval a premýšľal či sa oplatí navštíviť štáty Baltu. Po pozitívnych skúsenostiach z Poľska som sa rozhodol, že dám Pobaltským krajinám šancu. A neoľutoval som to. Pobaltské krajiny rozhodne majú čo ponúknuť. Myslím, že by mali byť na zozname každého cestovateľa.

Rozhodol som sa, že na konci septembra sa vydám na expedíciu po hlavných mestách pobaltských krajín. Cieľom je dostať sa až do Fínska, do mesta Helsinki. Podarí sa mi to? To sa dočítate….

Helsinki, Uusimaa, Finland Tallinn, Harju, Estonia Vilnius District, Lithuania Riga, Latvia

Moje putovanie začína trochu netradične, v Berlíne. Do Pobaltských krajín sa síce dá dostať aj z okolitých letísk, ale pre vyznávača low cost cestovania nie sú možnosti príliš cenovo dostupné. Celkové náklady na spiatočnú letenku z Berlína spoločnosťou Ryanair boli približne 25€. Cesta do Berlína a späť so zľavou a perfektným načasovaním za ďalších asi 20€. Takže spiatočná cesta celkovo približne 45€.

Ranný let z Berlína do hlavného mesta Lotyšska trval len krátko, a ja už pristávam v Rige na letisku. Je koniec septembra a prekvapuje ma veľmi teplé počasie.

Trochu histórie z Pobaltských krajín

K tomu, aby sme pochopili súčasný stav všetkých troch Pobaltských krajín, musíme si trochu zopakovať dejiny. Pobaltské krajiny Lotyšsko, Litva a Estónsko sú súčasťou zaujímavého vzťahu. Tri štáty sú ako tri deti, o ktoré neustále bojujú rodičia Nemecko a Rusko a nevedia sa dohodnúť na starostlivosti. Vo všetkých troch krajinách je vidieť veľmi výrazný vplyv Nemecka či Ruska. Najviac asi v architektúre.

V 14. storočí sa Nemci začali v Lotyšsku rozširovať. Riga bola súčasťou veľkej výstavby manufaktúr či tovární. Na konci 18. storočia padlo Lotyšsko do rúk Ruského impéria. Do tejto doby patrilo Lotyšsko práve Nemcom. A preto vidíme silný vplyv Nemecka a neskôr aj Ruska. V minulosti bolo mesto Riga druhé najvýznamnejšie mesto ruského impéria, po Petrohrade.

Prístav patril k najvyťaženejším. Na začiatku 20. storočia veľký rozmach mesta pokračoval a Riga sa zväčšovala. Na začiatku 20. storočia mala Riga pol milióna obyvateľov. Riga sa stala dôležitým centrom ruského cára. Rok 1919 bol dôležitý rok pre celý Baltský región. Krajinám už došla trpezlivosť v hádaní sa medzi Ruskom a Nemeckom a tak získali slobodu. No nie na dlho. Prišla vojna, prišiel komunizmus a o tej pravej slobode môžeme hovoriť až po revolúcii.

Nezávislosť a sloboda

Vieme, že roky 1988 a 1989 boli veľmi hektické. Nielen pre nás, ale aj pre susedov z Pobaltských krajín, pretože si vyspievali slobodu. Tak, ako sa u nás námestiach počas nežnej revolúcie štrngalo s kľúčmi, na Pobaltí sa spievalo v ľudskej reťazi. Vytvorili totiž reťaz dlhú vyše 500 km naprieč celým Baltom. A ako sa všetci držali za ruky, tak začali spievať. Tým si získali slobodu a nezávislosť. Spev, ktorý sa ozýval naprieč celým Baltom dodal odvahu všetkým obyvateľom a dokázali sa vzoprieť Rusku.

V centre mesta Riga stojí dodnes na širokom bulvári lotyšská socha slobody. I keď sa ju neskôr snažili komunisti zničiť, alebo nahradiť sochou Lenina, Riga si svoju nezávislosť postrážila.

Riga a jej Súčasnosť

Riga má svoje najlepšie roky za sebou. V 90 rokoch žilo v meste 900 000 obyvateľov, dnes je to len okolo 700 000. Nie veľmi ekonomicky vyspelá krajina sa radikálne zmenšuje od vstupu do EÚ. Odvtedy opustilo Rigu či Lotyšsko asi 20% obyvateľov. Avšak to na kráse nič nemení. Hovorí sa, že Riga je označovaná, za najkrajšie mesto Európy. A ja vám z neho kúsok ukážem.

Z letiska som si to namieril autobusom rovno do mesta. Vystupujem pri hlavnej vlakovej stanici. Kúsok od stanice sa nachádzajú zaujímavé stavby. Stavby, ktoré pripomínajú letecké hangáre, kde sa v minulosti vyrábali vzducholode. Dnes by sme tu asi ťažko hľadali lietadlá v centre mesta. Nachádza sa tu totiž trhovisko, kde miestni predávajú takmer všetko, čo sa dá predať. Ryby, pečivo, ovocie, zelenina, domáce potreby, oblečenie, dekorácie, starožitnosti, domáce ručné výrobky…

Zaujímavé miesta v meste Riga

Neďaleko trhoviska sa nachádza budova, ktorá až náramne pripomína ten komunistický palác v centre Varšavy. Je to národná akadémia vied Lotyšska. Z trhoviska moje kroky smerujú do historického centra mesta.

Centrum mesta si zachovalo svoj historický charakter. Malé a úzke uličky lemované krásnymi historickými domami z 15. až 19. storočia rôznych architektonických štýlov. V celku ma prekvapila čistota mesta. Dostávam sa k radnici na radničné námestie – Ratslaukums. Výhľad na radnicu je pekný. Vkusná, upravená budova radnice sa na toto námestie veľmi hodí. Oproti radnici stojí krásne dekorovaná budova “černohlavcov” – Melngalvju nams. Možno si poviete, ako je dobre zachovalá, pretože vyzerá byť veľmi stará ako by bola zo 14. storočia. Avšak budova je veľmi nová. Pri rekonštrukcii v 1999 budovu zrekonštruovali tak dobre, že z nej nenechali zachovaný žiaden historický artefakt. Vlastne postavili úplne novú budovu, ktorá vyzerá ako keby bola z minulosti.

Budova „černohlavcov“

Hneď vedľa radničného námestia sa nachádza Rīgas Sv. Pētera baznīca. Je to katedrála sv. Petra. Jeho veža je na prvý pohľad veľmi robústna a impozantná. Na druhý pohľad tiež, pretože meria až 123 metrov. Na opačnú stranu od radničného smerom na sever sa nachádza námestie Doma Laukumus, kde sa je krásny pohľad Katedrálu svätého Jakuba a na evanjelickú katedrálu Rīgas Doms.

Traja bratia

Aj tak sa prezývajú tri na sebe nalepené historické budovy známe ako Traja bratia. Je to najstaršia zachovaná trojica obytných domov v pôvodnej podobe z konca 16. storočia. Domy sú na svoj vek veľmi zachované, pretože nebola na nich vykonaná žiadna rozsiahla stavebná úprava. Domy na ulici Maza Pils iela s popisnými číslami 17, 19 a 21 sú ikonou histórie mesta Riga.

Na konci ulice sa nachádza prezidentské sídlo a národné múzeum v budove hradu s neoklasicistickou architektúrou. Smerom na severovýchod od hradu po obvode historického mesta môžeme nájsť švédsku bránu, historické hradby a kasárne na ulici Torna iela. Na konci ulice sa tiež nachádza vojenské múzeum s krásnou prašnou vežou.

Traja bratia

Myslím si, že Riga nie až tak okupovaná turistami ako mestá ako Praha či Viedeň a už vôbec nie na konci septembra. I keď taktiež patrí do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. A to je v tomto prípade super, pretože prázdnymi uličkami sa dá pochodiť celé širšie centrum mesta. A nikto sa nemotá pod nohami a nezavadzia.

Obvod mesta lemujú stromy

V tesnej blízkosti historického centra mesta sa nachádza veľký park s kanálom, kde sa dajú požičať loďky. Byť tu v lete, tak ma čaká večerná romantická plavba ako z filmu. Po chvíľke zisťujem, že takých pekných parkov tu je niekoľko a obklopujú celé historické centrum mesta. V blízkosti sa nachádza budova opery či národného divadla. Zaujímavosťou je, že divadlo malo vedľa postavenú samostatnú elektráreň.

Vzhľadom k historickým udalostiam, kedy v Lotyšsku vládli viacerí vládcovia, je v meste vidno rozdielnosť kultúr či náboženstva. Okrem kresťanských či protestantských kostolov sú v meste aj pravoslávne chrámy. Najznámejší a podľa mňa aj najkrajší je Chrám Kristovho narodenia.

Veľmi ma prekvapuje lotyština ako jazyk. Zisťujem, že má veľmi blízko k Slovanskému pôvodu. I keď veľmi nerozumiem, ale niektoré slová sú pochopiteľné. Pripomína mi to ako keby sa Slovák poriadne opil a motal sa mu jazyk. Asi tak znie lotyština. Napríklad národné múzeum sa nazýva Nacionalais Makslas Muzeis. Keď už sme pri jazyku, tak veľmi ma prekvapuje, že veľa ľudí tu hovorí okrem ruštiny aj dobre anglicky.

Drevené domčeky a mrakodrapy

Na druhý deň vstávam do úplne inej Rigy. Slnečné počasie sa zmenilo na veľmi zamračené. Mňa to však neodradí a z centra mesta sa presúvam na druhý breh rieky Duagawa. Na nábreží rieky sa nachádza dlhá promenáda, ktorá je však z centra mesta veľmi ťažko dostupná, pretože je nutné prekonať šesť prúdovú cestu a k tomu dve koľaje električiek. Cez rieku je postavených niekoľko mostov a každý je jedinečný. Vlakový most je celý železný s vysokými oblúkmi, ďalej sa nachádza cestný most, ktorý mi trochu pripomína Paríž, pretože na začiatku sa nachádzajú stĺpy s krásnymi lucernami. Ďalší cestný most sa až nápadne podobá lanovému mostu z 500€ bankovky. Neviem teda, kto z vás vôbec niekedy držal túto fialovú bankovku.

Na druhom brehu narazím na centrum s vysokými modernými stavbami. Moderné kancelárie či byty, zakrývajú časť mesta, ktorá je trochu odlišná. Za nimi sa totiž nachádzajú staré drevené domy miestnych ľudí, ktorí žili v meste tak trochu odstrčení. Boli to ľudia, ktorí nepotrebovali luxus a pompézny dom. Žili v drevených domoch a boli šťastní.

Celá oblasť na druhom brehu rieky je veľmi pokojná. Ďaleko od ruchu veľkomesta, ale stále v krásnom prostredí. Je tu totiž obrovský park s jazierkami a ďalšími vodnými prvkami. Na konci parku stojí veľký pamätník odkazujúci sa na II. svetovú vojnu.

Ceny

Vzhľadom k tomu, že mesto Riga sa nachádza v nie veľmi bohatom regióne Európy, tak ceny sú veľmi nízke ceny. Podobné ako u nás, niečo je lacnejšie niečo drahšie. Napríklad cena jednoho lístka do MHD stojí 2€. Ceny za jedlo sú podobné, dovolím si tvrdiť, že možno trochu nižšie. Menu hlavné jedlo, polievka a dezert za 6€. Ubytovanie v hosteli sa pohybuje taktiež okolo 6€ za noc. Ak chcete trochu lepšie ubytovanie, tak za 30€ na noc pre osobu.

Cestovanie po Balte je veľmi jednoduché. Vo všetkých troch Pobaltských krajinách jazdia žlté autobusy Ecolines, ktorých ceny sú veľmi nízke a služby veľmi vysoké. Je to asi na úrovni našich žltých autobusov od spoločnosti RegioJet.

Po dvoch dňoch v Rige začína pršať, tak je na čase sa presunúť niekam ďalej. Ďalšia zastávka je návšteva Litvy a jej hlavného mesta Vilnius.

Druhé hlavné mesto z Pobaltských krajín – Vilnius

Moje putovanie hlavnými mestami Pobaltských pokračuje. K večeru opúšťam hlavné mesto Lotyšska, na ktoré začínajú padať prvé kvapky jesenného dažďa a autobusom sa presúvam do mesta Vilnius.

Cesta autobusom spoločnosti Ecolines trvá asi štyri hodiny. Cena spojenia medzi hlavnými mestami sa začína na čiastke 5€. Časť cesty po diaľnici, časť cesty mimo. Počas daždivého počasia a následného súmraku sa nedá asi nič rozumné vymyslieť a preto po celodennom chodení mestom sa ukladám na krátky spánok.

Do mesta Vilnius prichádzame už dosť neskoro, takže z autobusu sa presúvam rovno hostela, hneď vedľa autobusovej a vlakovej stanice, kde ma čaká posteľ za 5€ za noc.

Ako už naznačovala jasná noc, zobúdzam sa do veľmi mrazivého rána. Čo by som aj čakal na konci septembra. Našťastie vychádza slniečko, takže to vyzerá na pekný deň. Spal som vedľa hlavnej vlakovej stanice a tak som sa išiel pozrieť ako to tam vyzerá. Milo ma prekvapilo, že som tam našiel vlaky, ktoré sa až náramne podobajú moderným Push and Pull vlakom slovenských železníc. Vo vestibule hlavnej stanice sa nachádza milá maketa s modelmi vláčikov.

Vilnius je hlavné mesto Litvy. S počtom obyvateľov niečo málo vyše pol milióna sa z pomedzi krajín Baltu radí na druhé miesto za Rigu. Hovorí sa, že mesto bolo založené potom, ako sa kniežaťu Gediminasovi vyjavil veštecký sen o železnom vlkovi, ktorý stojí na kopci. Keď požiadal kňaza o vysvetlenie, dozvedel sa, že musí postaviť hrad a veľké mesto na vrchole kopca. A tak sa začala na začiatku 14. storočia písať história mesta Vilnius.

Ako prvú pamiatku som navštívil radnicu mesta. Je to krásna historická budova ako keby prišla z obdobia rímskej ríše. Palác s typickým stĺporadím na čele budovy znázorňuje dôležitosť a pompéznosť budovy. V radnici sa nachádza turistická kancelária, kde je možné kúpiť mapy či nejaké suveníry. Pred samotnou radnicou sa nachádza námestie, ktoré mi trochu pripomína atmosféru českých starých miest. Na námestie vyúsťujú malé úzke uličky s tradičnou historickou atmosférou.

Neďaleko námestia sa nachádza dosť významné miesto. Je ním historická budova univerzity a budova parlamentu. Dôležitosť týchto objektov sa spája s historickými udalosťami spojenými s revolúciou a vznikom samostatnej Litovskej republiky.

Pár krokov od parlamentu prichádzam na veľké námestie, na ktorom sa nachádza katedrála. Vyzerá ako by bola postavená len pred pár rokmi. Samotná katedrála bola však postavená na mieste chrámu z 13. storočia. Architektonicky pripomína stavba Pantheon či iný palác z obdobia rímskej ríše. Avšak stará Katedrála svätého Stanislava bola zrekonštruovaná a jej svetlo biela fasáda vyžaruje odlesk slnečných lúčov na celé námestie. Katedrálu navštívil aj samotný pápež.

Nad samotnou katedrálou sa nachádza Gediminasov hrad, z ktorého je výhľad na celé okolie. Na jednej strane je vidieť historické mesto s vežami kostolov a na druhej strane je vidieť moderná časť mesta, v ktorej sa nachádzajú moderné budovy.

Centrum baroka Pobaltských krajín

V meste je vidieť veľké množstvo kostolov z obdobia baroka. A tých kostolov je tam fakt veľa. Nie nadarmo sa niekedy nazýva Vilnius ako Jeruzalem Baltu. Je ich tam fakt plno. Kresťanské, evanjelické, pravoslávne či židovské svätostánky poukazujú na rozmanitosť náboženstiev v meste a krajine.

Rôznorodosť je vidieť aj vo farbách. Asi nikde nenájdete tak veľa kostolov s toľkými farebnými odtieňmi. Od bielych, cez červené, ružové, sivé až po modré či hnedé. Najviac ma prekvapila výzdoba jedného pekného kostola. Oltár a výzdoba sú totiž zelenej farby. Nikde som túto kombináciu nevidel.

Okrem veľkého zástupu stavieb z obdobia baroka sa medzi nimi nájdu občas aj gotické kostoly, ktoré sa snažia v barokovom meste nájsť svoje miesto.

Užupis

V rámci komentovanej free tour sa dostávame do inej krajiny. Prechádzame pomyselnou hranicou a prichádzame na malé útulné miesto. Je to vlastne krajina Užupis. V živote ste o tejto krajine nepočuli. Ja už áno, a je super pocit ju navštíviť.

Na východnom brehu rieky sa kedysi nachádzala židovská štvrť. Počas druhej svetovej vojny bola židovská komunita v meste úplne vyhladená a štvrť zostala prázdna. Židovské geto začalo chátrať. Svoje miesto si tu našli umelci, maliari, sochári, hudobníci a ďalší.

Prvého apríla 1998 bola na tomto mieste vyhlásená republika Užupis. Je to krajina vytvorená z recesie. Dokonca má aj svoju ústavu, kde sa píše, že každý má právo byť šťastný. Na tomto mieste šťastných ľudí môžete nájsť pomaľované domy rôznymi kresbami, lokálne galérie, či ateliére a štúdia miestnych umelcov.

Litovská kuchyňa mi pripomína kuchyňu chudobných roľníkov. Pripomína mi to taký sedliacky typ života. Zároveň sa mi zdá, že je podobná ako napríklad v Poľsku. Ochutnal som litovské tradičné jedlo. Niečo ako kapustový vývar so zemiakmi. Druhé jedlo podobné plneným pirohom so slaninkou a smotanou.

Jedno jedlo je však atypické. Je ním polievka z červenej repy s veľmi výraznou fialovo ružovou farbou. Trochu ma zarazilo, lebo niekde bola podávaná s hranolkami.

Po obede som sa ešte pohyboval po centre mesta a obdivoval zachovalú architektúru starých domov. Mesto pôsobí atmosférou maličkého mesta. Čisté a upravené uličky, námestíčka lemované stromovými alejami a lavičkami a všade bolo cítiť pokoj. Ani som si nemyslel, že som v hlavnom meste.

Na druhej strane inak

Po prekročení rieky Neris, smerom na sever od centra mesta sa nachádza moderná štvrť s vysokými sklenenými mrakodrapmi. Na tomto mieste je už trochu iný obraz mesta. Nákupné centrá, administratívne a obchodné budovy nám pripomínajú zrod novej pulzujúcej časti mesta s tým správnym veľkomestským životom.

Dvadsať štyri hodín uplynulo veľmi rýchlo a ja sa už musím presunúť na sever do hlavného mesta tretej Pobaltskej krajiny.

Je posledný septembrový deň a ja vystupujem z autobusu do upršaného hlavného mesta Estónska do Tallinu. Autobusová stanica sa nachádza trochu ďalej od centra mesta, takže ma čaká prechádzka v daždi.

V hlavnom meste Estónska – v Talline

Som v Talline, v jednom z najstarších miest severnej Európy. V Talline sa akoby čas zastavil. Vraciam sa späť do stredoveku. Mesto je totiž ešte stále obohnané historickými hradbami. Keby som si odmyslel z historického centra mesta autá, tak by som sa cítil fakt ako v minulosti.

Staré mesto Tallinnu je najlepšie zachované stredoveké mesto v severnej Európe. Je zapísané do svetového dedičstva UNESCO. Je možnosť sa prechádzať systémom stredovekého opevnenia a strážnych veží zo 17. a 18. storočia. Úzke dláždené uličky vytvárajú perfektné kulisy ako z historického filmu.

Je to trochu paradox, pretože Estónsko sa radí medzi IT špičky Európy. Na svet nám priniesli svetoznámi Skype. V digitalizovaní služieb sú takisto špička. Musím spomenúť aj to, že v Estónsku sa vo voľbách hlasuje elektronicky. Už pri vystupovaní z autobusu vidím, že mesto je trochu iné. Ako som už spomenul, tak autobusová stanica sa nachádza trochu ďalej od centra. Ak chcete ísť do centra pešo, tak musíte prejsť cez modernú štvrť plnú sklenených a železo betónových vežiakov za ktorými sa vrátite vstupnou bránou priamo do minulosti.

Návrat do minulosti

Ja som obišiel po obvode mesta až na kraj historického centra a svoju púť som začal pri pravoslávnej katedrále. Nevskieho pravoslávna katedrála je veľmi mladá. Dokončená bola len v roku 1900. Steny katedrály zdobia krásne ikony a zvon katedrály sa používa len na šírenie dobrých správ. Hovorí sa, že keď je dobré počasie, tak zvuk zvonu je počuť až do Fínska. Zaujímavosťou je, že katedrála bola postavená z financií obyčajných veriacich.

Hneď vedľa katedrály sa nachádza honosná budova Toompea. Je to historický hrad s pompéznymi priestormi, kde dnes sídli estónsky parlament. Dnes je zatvorené, neprijímajú žiadne návštevy. Je to z toho dôvodu, že parlament navštívila zahraničná diplomatická delegácia.

Úzkymi uličkami sa dostávam do obdobia baroka. Konkrétne prichádzam ku katolíckej katedrále sv. Márie z 13. storočia so zvonicou z obdobia baroka. Prechádzam popri ďalšej vládnej budove a prichádzam na to najviac ikonické miesto celého Tallinu. Miesto nazývané Patkuli je na vyvýšených hradbách nad historickou časťou mesta. Je odtiaľ krásny výhľad. Rozhodne doporučujem všetkým instagramovým zberačom “lajkov” toto miesto navštíviť. Dnes mi počasie príliš nepraje a tak vidím len symbol Tallinu, vežu kostola sv. Olafa a za ním len hustú hmlu.

Ďalším miestom, pri ktorom sa na dlhšiu dobu zastavujem je hlavné námestie. Námestiu dominuje historická budova radnice z 13. storočia s veľmi chudobnou gotickou architektúrou. Celé námestie vyžaruje energiu, pri ktorej si človek dokáže predstaviť námestie plné stredovekých kupcov a obchodníkov alebo verejnú popravu. Počasie je dnes veľmi špatné, tak námestie je prázdne.

Nielen hlavné námestie, ale aj celé historické mesto je dnes veľmi prázdne. Možno to bude počasím, možno tým, že už hlavná turistická sezóna skončila. Ja si to rozhodne užívam, pretože prázdne historické uličky vytvárajú atmosféru ako z historického filmu. Už mi chýba sa len posadiť na koňa a cválať mestom ako stredoveký hrdina. Z mojej fikcie sa prebúdzam späť do reality, keď si uvedomím ako nepekne pôsobia na tomto mieste dopravné značky. Žiaľ, k dosiahnutiu bezpečnosti na ceste sú potrebné.

Aj Tallin má trojičky

Ako tomu tak bolo v Rige, kde sa nachádzajú traja bratia, tak mesto Tallin sa môže pýšiť tromi sestrami. Je to komplex troch spojených historických budov, ktoré vyzerajú na prvý pohľad takmer identicky.

Tým, že je celé historické mesto opevnené hradbami, tak môžete nájsť v meste veľa stredovekých brán. Najznámejšia brána je Viru. Nachádza sa v juhovýchodnej časti mesta.

V Estónsku je vidieť, že severná Európa je už veľmi blízko. Možno hneď za hradbami mesta. Nielen jazyk je odlišný, ale napríklad aj ceny. Už v Estónsku je vidieť veľký rozdiel cien v obchodoch alebo v reštauráciach.

Bohužiaľ vzhľadom k nie veľmi prívetivému počasiu nedokážem vidieť z mesta až tak veľa, pretože sa chcem ísť vysušiť do hotelovej izby. Dám si teplý boršč a pôjdem spať. Ráno ma čaká totiž ďalší presun, tentokrát trajektom do Fínska.

Je 4:30 ráno a ja sa zobúdzam. Zbalený a pripravený na ďalšiu cestu expedície po Pobaltských krajinách. Čaká ma ďalšia krajina a ďalšie hlavné mesto severu. Rýchlo zoberiem svoj batoh, odchádzam z ubytovania a prázdnymi ulicami Tallinu sa presúvam do prístavu. Zatiaľ, čo celý Tallin ešte spí, pri prístave sa začína zvyšovať počet ľudí a áut. Je to znak toho, že za hodinu z Tallinu vyráža trajekt smerom do mesta Helsinki.

Ide sa na trajekt

Už som sa viezol trajektom alebo loďou už niekoľkokrát. Avšak takýto veľký trajekt som doteraz zatiaľ nevidel. Obrovská loď svojimi rozmermi skôr pripomína zaoceánsku výletnú loď. Výškovo asi ako 9 poschodový panelák čaká na svojich cestujúcich a na desiatky kamiónov, autobusov a áut.

Po rôznych bezpečnostných prehliadkach a kontrolách som sa konečne dostal na palubu trajektu a začal som s jeho veľmi detailným skúmaním. Najlepšie na tom je najvyššie položená paluba. Zo strechy celého kolosu musí byť nádherný výhľad. Škoda, že prístav opúšťame ešte za tmy, takže sa lúčim s Estónskom bez svetla.

Po preskúmaní celého trajektu zisťujem, že na lodi je množstvo reštaurácií, barov, herní ale aj detské ihrisko či koncertná sála. Aj tak je najlepšie miesto na streche. Škoda, že vonku mrzne a fúka silný a studený vietor. Šialenec ako ja, je ochotný obetovať svoje zdravie len preto, aby si užil zo strechy trajektu ten najkrajší východ slnka na svete. Prsty mám zmrznuté, z nosa mi začínajú liezť cencúle, ale ten východ slnka stojí za to. Krátko po pol ôsmej ráno spoza mračien vykukli prvé ranné lúče.

Okolo 8 ráno už vidím okrajové časti mesta. Do mesta Helsinki sa vchádza úzkym kanálom, ktorý lemujú ostrovné pevnosti. Helsinki sú celkom mladé mesto. Mesto bolo totiž založené až v 16. storočí. V porovnaní s ostatnými európskymi metropolami je to o poznanie neskôr. Počtom obyvateľom je Fínsko veľké približne ako Slovensko a hlavné mesto je len o niečo málo väčšie ako najväčšia slovenská metropola. Musím skromne uznať, že je o poznanie krajšie.

Prvé dotyky s mestom Helsinki

Náš trajekt dorazil do cieľa a pred mojimi očami sa otvára celé mesto. Prechádzam cez moderný terminál 2 a vyrážam smerom do centra mesta. Je to asi polhodinová prechádzka. Prechádzam celým nábrežím až do centra. Mesto sa práve prebudilo do nového dňa. Pozdĺž celej cesty sú krásne historické budovy, vždy pekne upravené. Najväčším prekvapením sú pre mňa električky vyrobené v českej škodovke. Nečakal by som, že “naše” výrobky sa dostanú až tak ďaleko od našej kotliny.

Moja prvá zastávka je ako inak na hlavnej stanici. Vlakovej stanici s jemnou hnedou farbou a svetlo zelenou farbou dominuje vysoká veža s hodinami. Hlavný vchod je “strážený” 4 vysokými sochami. Uprostred nich je vysoké sklené priečelie budovy. Namiesto bezdomovcov a smradu stretávam množstvo ľudí prichádzajúcich za prácou do hlavného mesta z okolitých regiónov. Pekne upravená stanica v sebe ukrýva niekoľko stánkov s čerstvým občerstvením či malé obchodíky.

Hneď vedľa hlavnej vlakovej stanice sa nachádza námestie, kde stojí pompézna budova Ateneum. Je to honosné múzeum umenia. Oproti, na druhej strane námestia stojí zase fínske národne divadlo. Neďaleko námestia, na miernom kopci stojí ikona celého mesta. Ikonou mesta je Katedrála evanjelickej cirkvi, ktorá sa nachádza na senátnom námestí. Návšteva neoklasicistickej katedrály so zelenou kopulou je určená predovšetkým pre ľudí s lepšou kondičkou. Z námestia ku hlavnému vchodu je potrebné prekonať pár desiatok schodov. No, ten pohľad na katedrálu z blízka stojí rozhodne za to. Nebojte sa vojsť dnu, pretože interiér katedrály je rovnako krásny ako exteriér.

Senátne námestie s vysokou sochou Alexandra II. uprostred, obklopujú rôzne honosné stavby ako napríklad národná knižnica, univerzita, či senát. Na to, že to je asi najdôležitejšie námestie z celého mesta, tak je tu veľmi málo turistov. Na začiatku októbra sem asi veľa ľudí nejazdí. Mne prázdnota na námestí nevadí, ja so to tu užívam aj tak.

Trochu iná radnica

Všetky vládne či iné pompézne budovy majú prvky architektúry starej rímskej ríše. Prednej stene dominujú honosné stĺpy, ktoré vytvárajú obraz bohatých rímskych palácov. Ako som z európskych metropol navyknutý, tak radnica býva vždy na uzatvorenom námestí. Helsinki si postavili svoju radnicu na nábrežie rovno k dopravnej tepne. Možno pre to, aby priplávajúci námorníci mohli obdivovať netradične modro zafarbenú budovu radnice.

Oproti radnici sa nachádza trhovisko, kde sa okrem suvenírov dajú na otvorenom priestranstve na nábreží kúpiť aj čerstvé rybie produkty. Ja neodolám a už ochutnávam nejaké rybie dobroty. Pár desiatok metrov od radnice sa však nachádza ten pravý poklad. Krytá hala historického trhoviska z roku 1889 v sebe ukrýva obrovské množstvo rôznych chutí a vôní. V čase blízkom obedu sa na tomto trhovisku nachádza veľmi veľa ľudí. Ani ja som neodolal a musel som si tu niečo kúpiť. Aj keď ceny nie sú príliš prívetivé pre turistu zo strednej Európy, ale chuťové bunky budú spokojné.

Druhá ikona mesta Helsinki

Po krátkej prestávke a s plným žalúdkom pokračujem ďalej. Prechádzam okolo radnice, budovy najvyššieho súdu a budovy prezidentského paláca a prichádzam k druhej ikonickej stavbe celého mesta. Na miernom kopci sa nachádza Chrám večného spánku Panny Márie. Je to centrum ortodoxného náboženstva celého Fínska. Nikde nevidím žiadnych turistov, myslím si, že majú zatvorené. Opak je pravdou. Nachádzam malé dvere, ktorými vstupujem do miesta z ktorého žiari pokoj a ticho.

Ak si myslíte, že kúpanie vo Fínsku prvý októbrový deň je nemožné, tak možno zmeníte názor. Kúsok od katedrály som našiel vonkajší verejný bazén, kde sa kúpu otužilí dôchodcovia. Ja by som do tej vody ani prst nestrčil a oni sú v pohode, veď slnko svieti, to stačí.

Pri potulkách mestom som narazil na jednu zvláštnu budovu, ktorá mi veľmi pripomínala berlínsku červenú radnicu. V tejto fínskej budove však sídli hasičská zbrojnica. No dizajnom si myslím, že je veľmi blízko k Berlínu.

V centre mesta sa nachádza dosť zelených miest a verejných parkov. Napríklad jedným z nich je park Kaivopuisto. Leží na miernom kopci a je z neho krásny výhľad na celé okolie. Na prístav, marinu, staré doky, námornú akadémiu, obranné pevnosti či blízke ostrovčeky. Vzhľadom k veľmi členitému terénu v meste, je trajekt často používaným prostriedkom verejnej dopravy. A keď sme u tej dopravy, v meste jazdí veľa elektromobilov.

Na záver

Ak ste si mysleli, že svoj cieľ nesplním, tak vás všetkých teraz sklamem. Svoj cieľ som splnil. I keď unavený, zničený, ubolený, prechladnutý s prichádzajúcou horúčkou som to dokázal. Za necelý týždeň som precestoval skoro 800 km hlavnými mestami Pobaltských krajín. Každé mesto bolo iné, každé niečim typické, ale všetky miesta, ktoré som za posledné dni navštívil boli krásne. A na záver celej expedície môžem povedať jedno. Neľutujem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *