Dva svety Brazílie: Rio de Janeiro

Rio de Janeiro, mesto, ktoré nemusím nikomu predstavovať. Rio je plné života a kontrastov, je domovom sochy Krista, slávnej pláže Copacabana a fascinujúcej brazílskej kultúry.

Cesta z letiska je poriadna divočina, trúbiace motorky kľučkujú medzi autami v kolóne, autá kľučkujú medzi motorkami. Motoriek je tu fakt veľa. Cestou vidíme na okolitých kopcoch favely, odpadky, bordel, ktorý sypú priamo do rieky. Ľudia vo favelách očividne žijú vo veľkej chudobe. Obyčajné domy z tehál a z viacerých plechových kusov poskladaná strešná krytina. Na streche nechýbajú ani nádrže ohrev vody. Prechádzame industriálnou časťou Rio de Janeiro, kde je prístav, a v diaľke pozorujeme žeriavy nakladajúce veľké kontajneri na lode. V pozadí sa črtajú kopce zahalené v nízkej oblačnosti.

Prvý dojem druhý raz neurobíš

Uberom sme sa nechali doviesť k hlavnej stanici, kde je okraj pomyselného historického centra mesta. Už v aute nás pani upozorňuje, že toto miesto nie je príliš príťažlivé pre turistov. Po vystúpení z auta sme pochopili prečo. Je to pre nás obrovský šok. Ulice v okolí stanice sú plné bezdomovcov, vandrákov a divných ľudí pod vplyvom omamných látok. Nepýtajú peniaze, nie sú agresívni, len tu tak ležia.

Snažíme sa čo najrýchlejšie vypadnúť. No lenže sa musíme dostať cez odporný smrad, množstvo výkalov, v ktorých ešte ležia bezdomovci, u ktorých nevieme či žijú alebo sú mŕtvy. Zrazu uprostred chodníka vidíme, ako si tam bezdomovec urobil osobnú potrebu. Je mu jedno, že ho vidia. Na čo bude chodiť do kríčku alebo pod strom, keď môže urobiť potrebu a ľahnúť si tesne vedľa.

Populárne

Stredoveký rytier na hrade Gravensteen

Chytáme si nos, zatvárame oči a utekáme preč. Cez cestu je umiestnený park, kde nás príjemne prekvapili roztomilé zvieratká. Kapibary si tu len tak chodia medzi ľuďmi akoby tu boli doma. Okrem nich sa po chodníkoch prechádzajú husi alebo pávy. Niektoré lavičky takisto okupuje pár bezdomovcov a preto vyrážame do ulíc historického mesta.

Koloniálne centrum mesta už dávno stratilo svoj koloniálny charakter. Centrum mesta je plné vysokých moderných betónových stavieb, medzi ktorými sa v ich tieni nachádzajú skrčené posledné koloniálne pamiatky. V centre Rio de Janeiro je už len pár ulíc s typickou koloniálnou atmosférou. Staré domy, ktoré sú poslednými svedkami kolonializmu sú však často počmárané grafitmi a v nie najlepšom stave.

Malé barokové kostoly sú učupené pod brutalistickými stavbami. Niektoré brutalistické stavby mierne pripomínajú tie naše z obdobia socializmu. Aj v týchto uliciach majú svoje miesto bezdomovci.

Po prvotnom šoku sa uličkami dostávame do viac turistickejšej časti centra mesta. Na miernom návrší prichádzame ku kláštoru San Antonio, kde je interiér plný zlata. V minulosti musel byť z návršia výhľad až na oceán. Dnes je výhľad len na betónové mrakodrapy. Medzi vysokými budovami si berie pozornosť nádherná budova divadla. Táto stavba bola inšpirovaná parížskou operou. Na námestí Praca Floriano sú postavené krásne historické stavby, kde nechýbajú národné múzeum alebo národná knižnica. Na konci námestia sa otvára obrovský priestor plný stromov, parkov a zelene.

K pamiatkam brutalistickej architektúry prispela aj stavba Metropolitnej katedrály sv. Sebastiána, ktorá je svojím kužeľovitým tvarom prakticky neprehliadnuteľná. Kužeľovitá hromada betónu vôbec nepripomína chrám, za to vysoké sklenené vitráže vytvárajú v interiéri dômyselnú hru svetiel. Konečne sa dostávame k známejšej časti mesta, kde je aj typická električka. Na námestí je vysoký biely akvadukt, po ktorom dnes jazdí historická električka, ktorá preváža turistov do známej štvrte Santa Teresa.

Štvrť Santa Teresa

Štvrť Santa Teresa patrí k tým lepším a známejším štvrtiam v Rio de Janeiro. Je to jedna z najmalebnejších častí Rio de Janeiro. V tejto štvrti kedysi žila vyššia spoločenská vrstva a preto je tu plno krásnych historických domov a víl, veľa barov, reštaurácií a galérií s umeleckými dielami z celého sveta. Spletitými uličkami prichádzame na miesto, kde už z diaľky vidíme davy turistov. Je to ikonické miesto Escadaria Selarón.

Sú to slávne schody pokryté s dlaždicami z celého sveta, ktoré sa stali jedným zo symbolov mesta. Jorge Selarón vytvoril toto dielo z niekoľko tisíc farebných dlaždíc, ktoré pochádzajú z celého sveta. Tento projekt Selarón považoval za svoju osobnú poctu Brazílii, jej kultúre a farebnosti.

Človek sa tu musí predierať medzi instagramovými modelkami, ktoré pózujú pred mobilnými telefónmi. Je tu dosť veľká tlačenica a preto sa tu dlho nezdržíme. Hlavnými ulicami sa dlhou prechádzkou presúvame k ubytovaniu. Aj tu vidíme množstvo bezdomovcov a zdrogovaných ľudí. Uvedomujem si, že drogy hrajú v meste asi veľkú úlohu a sú negatívnym obrazom ich účinkov. Na ulici je aj veľa miestnych chudobných ľudí, ktorí sa snažia speňažiť to, čo našli doma. Napríklad rozbitý ventilátor, použité topánky alebo oblečenie.

STOP negatívnej energii v Rio de Janeiro

Prišli sme k ubytovaniu vo štvrti Flamengo. Ulica je krásna, čistá, plná paliem, stromov a zelene, vtáčiky tu spievajú a konečne začíname vnímať Rio de Janeiro pozitívnejšie. Bývame v apartmáne v modernej bytovke s terasou a bazénom na streche. A s výhľadom na sochu Krista! Prvotný šok z Rio de Janeiro striedajú pozitívne emócie, najmä vďaka výhľadu z balkónu na sochu Krista.

Na večeru sme sa rozhodli navštíviť jednu z miestnych reštaurácií. Z menu si najprv nevieme vybrať, tak k nám poslali anglicky hovoriaceho čašníka. Odporúča nám jedlo, ktoré je na prvý pohľad dosť drahé, ale potom nám vysvetľuje, že je to pre 3 osoby. Keď nám priniesli jedlo, zistili sme, že by sa z toho najedla celá africká dedina. Obrovská hromada mäsa, ryže a hranoliek. Nakoniec sme si nechali polovicu zabaliť na druhý deň a bolo z toho dohromady 8 porcií.

Prvá noc v Rio de Janeiro bola dosť desivá. Silný vietor sa snažil dostať do bytu a nad ránom prišiel obrovský lejak, že padali celé prúdy vody. Po východe slnka sa nad mesto dvíha opar a pomaly sa presúva nad kopce Rio de Janeiro. Socha Krista sa ukrýva v mliečnej pokrývke.

Botafogo a Cukrová homoľa

Na východnom pobreží mesta Rio de Janeiro sa tiahne popri pláži Flamengo dlhá promenáda plná zelene. Je to vlastne dlhý park plný stromov, paliem a tráva je tu zelenšia ako u nás doma. Po promenáde sa dostávame až do štvrte Botafogo. V tejto štvrti kedysi bývala elita mesta. V štvrti sú vybudované historické honosné vily a veľké domy. Dnes je to miesto, kde žije stredná trieda vo vysokých bytových domoch. Výškové domy zmenili život aj v tejto štvrti. V strmých kopcoch nad štvrťou Botafogo sú vidieť typické favely chudobných rodín.

Cukrová homoľa patrí k najikonickejším miestam Rio de Janeiro. Je známa svojim charakteristickým tvarom a preto dostala tento názov. Je to 400 metrov vysoká a strmá hora vypínajúca sa z mora pri vstupe do zálivu Guanabara. Je to strmý kus žulového kameňa. Vedľa stojí menší kopec Morro de Urca. Sem sa dostávame prvou lanovkou (195 R$). Privítal nás tu veľmi silný vietor, doslova víchor. Už odtiaľto je krásny panoramatický výhľad na celé Rio de Janeiro a na horu Corcovado, kde honosne stojí socha Krista, ktorá sa nám ukázala v celej svojej kráse.

Silný vietor nám komplikuje naše plány a musíme čakať, lebo lanovka na cukrovú homoľu prestala jazdiť. Nám to až tak nevadí, užívame si krásne výhľady. Lanovka stále stojí a rad na ňu sa stále zvyšuje. Až sa lanovka znovu rozhýbala, dav ľudí sa snaží dostať do kabínky. Našťastie to tu majú dobre zorganizované.

Dostali sme sa až na samotný vrchol cukrovej homole, kde nás privítal ešte silnejší vietor. Je to silný víchor, že mám problém stáť na vlastných nohách. Keď som vravel, že dole je príjemný výhľad, tak z tohto miesta je výhľad ešte krajší. Pod nohami sa nám otvára celý záliv a spolu s okolitými horami odkrýva úžasnú hornatú zeleňou pokrytú krajinu.

Je to krásne miesto a myslím, že tu môžem stráviť celé hodiny aj celý deň kochaním sa výhľadom. Táto myšlienka sa však o pár minút stala skutočnosťou. Neplánovane sa mi návšteva predlžila. Už tak silný vietor ešte zosilnel a lanovka opäť nepremáva. Dlhé chvíle čakajúc na lepšie poveternostné podmienky si krátime sledovaním pristávajúcich lietadiel na vnútroštátne letisko Santos Dumont. Pristávaciu plochu máme rovno pod nohami.

Aj tu môžeme sledovať ako silný vietor robí vrásky na čele pilotom lietadiel a komplikuje im pristávací manéver. Silný vietor núti pilotov pristávať bokom k pristávajúcej dráhe. Sme svedkami toho, že lietadlá sa pokúšajú pristáť opakovane, a opakovane sa im to nedarí. Hmmm, neviem si predstaviť tú paniku v lietadle. Lanovka stále stojí a my stále čakáme.

Aj keď je dnes celý deň zamračené, tak cítim ako sa mi spálilo čelo, krk aj nos. A to nám ešte cestou sem trochu spŕchlo. Konečne sa rozhýbala kabínka lanovky. No dav ľudí je obrovský, takže si ešte počkáme a pozrieme sa na ďalších zúfalých pilotov lietadiel.

Cesta lanovkou sa javí mierne nebezpečná, lanovka sa hojdá vo výške 300 metrov nad zemou. Jedna španielsky hovoriaca turistka sa vyjadrila: „zážitok je to parádny, ale už nikdy viac.“

Západ slnka ako divadelné predstavenie

Na malom prírodnom výbežku, ktorý sa kĺže medzi plážami Ipanema a Copacabana, stojí majestátny skalnatý masív Pedra do Arpoador. Každý večer sa tu stretávajú stovky, ba tisíce duší, aby si spoločne vychutnali okamih, kedy sa svet stáva tichým a zázračným. Tento kút Ria je skutočným rajom pre oči – miesto, kde slnko, ako zázračný maliar, maľuje oblohu zlatými a oranžovými odtieňmi.

Je to scéna, ktorá berie dych. Slnko, pomaly klesajúce k obzoru, sa pomaly dotýka hladiny oceánu, akoby sa lúčilo s týmto svetom pred svojím posledným ponorením do morských hlbín. Každý okamih je ako poetický verš, ktorý nám pripomína, že krásu tohto sveta môžeme vnímať v tých najjednoduchších a najneuveriteľnejších chvíľach. Tento západ slnka nie je len prírodný úkaz – je to čarovné divadlo, v ktorom sa každá sekunda mení na nezabudnuteľný príbeh.

Celé toto krátke, no nezabudnuteľné vesmírne divadlo sa končí potleskom – tisíce dlaní tlieskajú v rytme zapadajúceho slnka, vzdávajúc mu hold za jeho nekonečnú krásu. Je to aplaus, ktorý sa zdá byť súčasťou samotného večera, ako keby sa aj príroda pripojila k oslavám.

A najúžasnejšie na tom je, že toto predstavenie sa opakuje každý deň. Každý západ slnka je ako nový akt v tej istej nekonečnej hre – predstavenie, ktoré nikdy nemá derniéru. Je to ten istý západ, a predsa každý deň úplne iný, pretože slnko nikdy nezapadne rovnakým spôsobom. Každý večer je ako nový začiatok, nový zázrak, ktorý sa stáva súčasťou nášho života.

Nočný život na pláži Copacabana

Pláž Copacabana v Rio de Janeiro nie je potrebné nijak extra predstavovať, pretože je to ďalší svetoznámy symbol Rio de Janeiro. Toto miesto bolo až do začiatku 20. storočia len dlhou pieskovou zátokou plnou bujnej vegetácie. Až v 20. storočí sa začala výstavba celej novej štvrte. Tento 4 km dlhý pás piesku sa stal novým miestom pre život a pre stretávanie množstva ľudí.

Je sobota večer a promenáda Copacabana sa prebudila k životu. Mesto dýcha radosťou, keď sa ulice zapĺňajú zvukmi, smiechom a zábavou. Na malých vozíkoch, rovnako ako umeleckí čarodejníci, pouliční barmani miešajú Caipirinha – tradičný brazílsky nápoj s bielym rumom a limetkou – presne na počkanie, jeho osviežujúci chlad sa mieša s teplým vzduchom noci.

Bary a reštaurácie na každom rohu sa zapĺňajú, pri stole sa šíri smiech a rozhovory, zatiaľ čo živá hudba v každom z nich zintenzívňuje magickú atmosféru. Na pláži pri bare sa vytvoril improvizovaný koncert, jeho tóny sa nesú vo vzduchu, kde sa tanečníci nechávajú unášať rytmom bossa novy. Každý pohyb je ladný, každý krok v piesku je oslavou života, ktorý sa v tejto chvíli zdá byť večný. Copacabana v tejto noci nie je len plážou – je to pohybujúca sa, pulzujúca symfónia, kde sa každý okamih stáva nezabudnuteľným.

Brazílske tanečnice v karnevalových kostýmoch sa snažia nalákať hostí do reštaurácie. Na promenáde nechýbajú pouliční umelci, ktorí predávajú svoje maľby predstavujúce život v Brazíli alebo maľby turistických atrakcií, akou je napríklad socha Krista či favely. Na pláži nechýbajú ani sochy piesku. Atmosféra sobotnej noci sa nedá slovami opísať, to sa musí zažiť.

Corcovado a socha Krista

Dnes nás čaká najznámejšia, najturistickejšia a najpriťahovanejšia atrakcia v celom Rio de Janeiro. Dorazili sme k zastávke vláčika pod horou Corcovado. Pôvodne sme mali plán, urobiť si výšľap na horu Corcovado nohami, ale nakoniec sa odvezieme vláčikom.I keď nám ziskuchtivý taxikári hovoria, že sa tam nedá ísť pešo, tak verte mi. Dá sa.

S lístkom v ruke sa už blížime k červenému vláčiku, ktorý nám ušetrí dve hodiny pešej túry. Vláčik otvoril dvere a začala sa obrovská tlačenica. Je to boj o tie najlepšie miesta pri okne na pravej strane. V tento moment sa z civilizovaných ľudí stáva divoká zver či dobytok. Slušné správanie akoby zabudlo nastúpiť do vlaku.

Vystupujeme pod vrcholom hory Corcovado. Ešte nás čaká pár schodov, aby sme sa dostali k soche Krista. Toto turistické miesto je preplnené turistami a vzniká tu neorganizovaná tlačenica. Som svedkom divných situácií, kde pre najlepšie fotky sa snažia turisti tlačiť v rôznych pózach. S rukami hore, s rukami do strán či najlepší turisti sú takí, ktorí si položili na zem telefón a snažia sa urobiť selfie, kde sa snažia objímať s Kristom.

Dovolím si tvrdiť, že ak by neboli sociálne siete a chtíč urobiť si najlepšie fotky pre čo najviac lajkov, tak by tu bolo o polovicu menej ľudí. Väčšina návštevníkov sem ide len pre selfie, ale zabúdajú na to, že z hory Corcovado je najlepší výhľad. Veľa turistov si ten výhľad ani nevšimne, lebo sú zahľadený do svojich mobilných telefónov a snažia sa s rozpaženými rukami napodobniť sochu Krista.

Všetky ikonické pamiatky a miesta – štadión Maracana, Sambodrom, Cukrová homoľa, Metropolitná katedrála, nádherné pláže a neprehľadné favely – sa pred nami rozvíjajú ako na dlani. Akoby mi celé Rio de Janeiro ležalo pod nohami, v tej najúžasnejšej panoráme, ktorá nás vťahuje do svojho pulzujúceho srdca.

Na druhej strane zálivu Guanabara sa v diaľke zjavuje mesto Niteroi, z ktorého sa týčia vysoké kopce, ako by vyliezali priamo z oceánu, majestátne a neodolateľné. Na pravej strane sa otvára štvrť Ipanema, s jej ikonickými plážami, a za ňou sa rozprestiera veľké jazero a botanická záhrada, kde sa príroda spája s mestským rytmom. A za sochou Krista, na vrchole hôr, sa skrýva divoká džungľa, ktorá sa rozpína priamo v srdci mesta – neohrozená a nepoznaná, ako poklad, ktorý Rio drží vo svojom náručí.

Miesto je to krásne, ale masový turizmus ho úplne dehonestuje. V soche Krista sa nachádza kaplnka brazílskej patrónky, no myslím si, že väčšina návštevníkov si ju ani nevšimne. Táto sakrálna pamiatka úplne stratila význam. Cestou k zastávke ozubnicového vláčika sme našli tabuľu s nakreslenými turistickými mapami. A vraj, že sa to nedá. Rozhodli sme sa, že krátku časť prejdeme džungľou a potom sa pripojíme k stanici a nasadneme na vlak. Cestou dole sme stretli českých turistov, ktorí išli na horu pešo. A taktiež ďalších pár odvážlivcov.

Táto turistická trasa vedie cez prales Tijuca až k soche Krista Spasiteľa na vrchole Corcovado. Cesta je skutočným dobrodružstvom, kde si vychutnávame kombináciu prírodnej krásy a úchvatných výhľadov na Rio de Janeiro. Celá trasa je obklopená hustou džungľou Tijuca. Trasa je plná stromov, tropických rastlín a zvukov miestnych zvierat, ako sú opice, vtáky a hmyz. Cesta je niekedy strmá a náročná, no odmenou sú nádherné výhľady. Cestou prechádzame lesnými chodníčkami, pričom si vychutnávame kľud prírody, ktorá je priamym kontrastom k rušnému mestu pod nami.

Botanická záhrada v Rio de Janeiro

Ďalším miestom, ktoré je nemožné vynechať, je botanická záhrada – tropický raj, ktorý nám odkrýva tajomstvá prírody v tej najúžasnejšej podobe. Tu sa stretávajú majestátne palmy, obrovské stromy z Amazónie, vôňou naplnené rastliny a farební papagáji, ktorí svojimi krídlami prebúdzajú farby tohto miesta. Táto krásna harmónia medzi človekom a prírodou bola založená už v roku 1808, a dnes je ideálnym miestom na pokojné prechádzky, kde sa čas akoby zastaví.

Symbolom záhrady sú 40-metrové palmy, ktoré sa týčia k nebu ako prirodzené, dokonalé pravítka. V tejto záhrade nájdeš všetko: exotické kvety, sukulenty, japonské záhrady i vodné prvky, ktoré umocňujú pocit, že sa nachádzam v mieste mimo času.

Toto magické miesto je plné pokojných zákutí, kde sa návštevník môže úplne ponoriť do prírody a na chvíľu vypnúť. Zeleň, ktorá nás obklopuje, má moc priniesť nielen pokoj, ale aj silnú pozitívnu energiu. Miestami mám pocit, že sa nachádzam v rozprávke, kde bambusovníky stoja v kruhu, ako strážcovia tohto tichého sveta. A pod nimi sa ukrýva čarovné miesto, kde bambusy vydávajú zvuky pripomínajúce klopanie na dvere, ako pozvanie do tajomstiev, ktoré sú pripravené len pre teba.

Botanická záhrada láka návštevníkov, ktorí radi bádajú a vyhľadávajú živočíchy žijúce v ich prirodzenom prostredí. Som svedkom, ako sa rozplývajú profesionálny fotografi nad niektorými rastlinami. Dokonca som stretol aj lovcov kolibríkov.

Je nedeľa večer a pláž Copacabana sa zmenila na nepoznanie. Včera to tu žilo a dnes, len pár desiatok návštevníkov. Polovica barov a reštaurácií zatvorených. A možno je to aj lepšie. Môžeme si vychutnať kľudnú prechádzku po promenáde. Je super, že aj keď je neskoro večer, stále je tu príjemných 22°C.

Oddych na pláži Copacabana

Je 7 hodín ráno a som na pláži Copacabana. Snažím si vychutnať si rannú idylickú atmosféru. Od rána na promenáde behajú desiatky možno aj stovky bežcov, posilňujú tu na workout ihriskách, na pláži hrajú volejbal či len tak vysedávajú. Bary a stánky sa ešte len pripravujú na otvorenie.

Ako tak sedím na pláži, zamýšľam sa nad tým, aké by to bolo super mať tu domov. Ráno sa zobudiť, ísť si zabehať na pláž pri slnečnom počasí a príjemných teplotách. Promenáda Copacabana je magické miesto, kde sa stretávajú športovci, svalovci, seniori, ale aj ľudia s pneumatikami okolo pásu snažiaci sa zhodiť pár kíl. I keď je voda v oceáne na prvý dotyk relatívne studená a vlny sú obrovské, aj tak sa pláž do obeda pomaly plní.

Toho využívajú miestny predavači. Je ich tu strašne veľa a po pol hodine je to už nepríjemne otravné každých 20 sekúnd odmietať nejaké ponuky. Predávajú všetko možné napríklad ovocné nápoje, pivo, mäsové špízy, masáže, cigarety, elektroniku, náramky, okuliare, plavky, uteráky, dresy a drogy.

Najlepší a najviac nápadný je predajca s jedným brazílskym dresom v ruke, tváriac sa, že ho predáva. No pri tom ponúka „good stuff“ akože dobrý matroš, čítaj kvalitné drogy. Pláž je perfektná, ale o odpočinku s drinkom v ruke sa nedá hovoriť. Je veľmi rušná a niektorí predajcovia sú schopní prísť až ku mne a ponúkať mi tovar. Už ani ignorancia nepomáha. Ale aj tak si pláž vychutnávam naplno.

Uvedomujem si, že čas na pláži plynie akosi rýchlejšie než ten v kancelárii. Ani neviem ako, a už je tu večer. Zrazu cítim, že je čas vrátiť sa k pláži Ipanema, na to známe miesto, kde sa západ slnka stáva rituálom. Je čas sa rozlúčiť potleskom s týmto nádherným slnečným dňom, ktorý nám dal všetko, čo potrebujeme. A v hĺbke duše viem, že zajtra sa to celé zopakuje – krásne vesmírne predstavenie nad hladinou oceánu sa znovu rozpustí do zlatých tónov, a my, ako tichí svedkovia, sa opäť necháme unášať týmto zázrakom, ktorý nikdy nezostarne.

Pláž Copacabana a sila oceánu

Už od rána sa pláž plní ľuďmi, no nie turistami, ale miestnymi. Dnes je sviatok, obchody sú zatvorené a domáci trávia čas spolu s rodinami na pláži. Na pláž stále prúdi dav domácich. Na prvý pohľad sa zdá, že pláž je už plná, ale je to mylný dojem. Celé rodiny si tu užívajú dnešný deň a pohodovú atmosféru. Niektorí s reproduktormi s hudbou, do toho znovu plážoví predajcovia, hlasitý šum mora, ruch… A ja sa tu mám tak dobre, že som v tomto hurhaji aj zaspal.

Idem do vody. Na prvý pocit je voda studená, na druhý pocit až tak moc nie. Plávať sa tu ale nedá. Obrovské vlny a silné prúdy to neumožňujú. Vlny sú tu také silné, že človek má problém to ustáť na nohách. Prišla silná vlna, sotva to ustojím a spätná vlna je taká silná, že ma ťahá späť do oceánu. Je to akoby ma niekto silno ťahal za nohu.

Keďže sa tu nedá plávať, ľudia si našli inú zábavu. Vrhajú sa do divokých vĺn oceánu a bavia sa na tom, ako ich silný prúd vody vláči po pláži. Občas to môže prinášať aj nebezpečné situácie. Stojím vo vode a snažím sa ustáť spätnú vlnu, keď mi nohy podlomí človek, ktorého spätná vlna unáša do oceánu.

Stojím asi po kolená vo vode a sledujem vlny. Keď zrazu sa blíži jedna extrémne vysoká vlna. Vrhači do vĺn sa už tešia a pripravujú na skok. Ja už tuším, že to nie je dobrý nápad a utekám rýchlo k pláži. Vlna je taká rýchla, že už ju mám v pätách. No a moja predtucha sa naplnila.

Vlna ukázala svoju silu. Prvé dva rady lehátok a uterákov to úplne vyplavilo. Ľudia splašené berú do rúk uteráky, batohy, deti a utekajú ďalej od vody. Našťastie vlna mala rešpekt pred mojim uterákom a zastavila sa asi 30 cm od neho.

Prírodné krásy pláže Copacabana

Prechádzka po pláži mi neuškodí. A tak sa vydávam objavovať krásy pláže. Po celej dĺžke je rozmiestnených veľa slnečníkov pod ktorými sú celé rodiny. Je tu celá paleta farieb a rôznych postáv návštevníkov pláže. Od tlstých veľrýb až po krásne vypracované telá žien aj mužov.

Je to krásny pohľad, hlavne na Brazílčanky v ich typických plavkách, kde v hornom diely sú len trojuholníky a v spodnom vlastne tiež. Sú to plavky, ktoré zakrývajú ozaj len tie intímne a najtemnejšie miesta. Na svoje si tu prídu aj „horňáci“ a „dolňáci“. Výber je rozmanitý.

Atmosféra pláže Copacabana je niečo, čo sa nedá jednoducho opísať. Nie je to len bežná pláž, ako tisíce iných na svete. Copacabana má svoje vlastné čaro, ktoré je ťažké vyjadriť slovami, ale ktoré musí každý zažiť na vlastnej koži. Tu sa stretáva pokoj a energia, ktoré sa snúbia s slnečnými paprskami a morským vánkom, ktoré prinášajú príval pozitívnej energie. Každý krok po tejto pláži je ako upokojenie pre dušu – je to miesto, ktoré priťahuje všetkých: mladých aj starých, rodiny s deťmi, športovcov, a samozrejme, milióny turistov.

Copacabana však nie je len o pláži. Má aj svoj ďalší unikátny skvost – promenádu, kde pod nohami nájdeme čiernobielu vlnovitú dlažbu, poskladanú z malých kúskov bieleho a čierneho mramoru. Tento mozaikový vzor pripomína chodníky v Lisabone, no je pre Copacabanu typický a nezameniteľný. Každý krok po tejto dlažbe je ako malý tanec, ktorý nás prepája s mestom a jeho neopísateľnou krásou.

Ďakujem Rio de Janeiro

Môj pobyt v Rio de Janeiro je nezabudnuteľným zážitkom, ktorý ma naozaj očaril, ale aj prinútil zamyslieť sa nad realitou tohto pulzujúceho mesta. Západy slnka nad plážou Ipanema, vzrušenie zo samba rytmov, vôňa čerstvých limetiek v nápoji Caipirinha a nádherná krajina, ktorá sa stráca v horizonte – všetky tieto momenty budú navždy so mnou. Rio je mesto, kde sa stretáva krása a chaos, a kde sa niekedy zdá, že každá ulica, každá pláž, každý pohľad na siluetu sochy Krista či Cukrovú homoľu ponúka niečo, čo zhltne tvoje srdce.

Avšak, ako každé veľké mesto, aj Rio má svoju tmavšiu stránku. Na jednej strane sa tu mieša luxus a chudoba. Chudobné štvrte, favely, sa nachádzajú len kúsok od drahých rezidencií a hotelov. Nie je príjemný pohľad na bezdomovcov žijúcich na uliciach, kde život často nie je len tvrdý, ale aj neľútostný. Množstvo ľudí sa snaží prežiť deň za dňom v týchto podmienkach, bez šance na lepší život.

A potom je tu problém drog, ktorý je v niektorých oblastiach veľmi prítomný. Závislosť je tu viditeľná na každom kroku a drogové kartely ovládajú mnohé časti mesta, kde sa ľudia snažia prežiť v podmienkach, ktoré vyžadujú obrovskú odvahu a silu. Tento problém, ktorý sa ukrýva v temných uličkách a bočných štvrtiach, zanecháva ťažkú stopu na obraze mesta.

Ale aj napriek týmto negatívnym aspektom Rio de Janeiro nestráca svoju magickú energiu. Mesto, ktoré aj v tých najťažších chvíľach vie rozžiariť svojich obyvateľov aj turistov svojím úsmevom, farbami a nevyčerpateľným životným elánom. Rio de Janeiro je takým miestom, ktoré zanechá v človeku zmiešané pocity – hĺbku a krásu, ale aj tvrdú realitu života, ktorá sa ťažko ignoruje. No práve tento kontrast, tento boj medzi svetlom a tmou, robí Rio jedinečným a nezabudnuteľným.

Celá galéria