Dva svety Brazílie: Iguaçu
Foz do Iguaçu je bránou k prírodným zázrakom – od majestátnych vodopádov Iguaçu po fascinujúci svet prírody v Parque das Aves. Mesto, ktoré očarí každého.
Nasadáme do lietadla a lúčime sa s poslednými výškovými budovami. Už z lietadla vidím, že sa blížime do úplne iného sveta. Mrakodrapy vystriedala zelená oáza. Zelené polia a lúky pretína rieka Paraná, ktorá rozdeľuje región medzi tri krajiny (Brazília, Argentína, Paraguaj). Výhľadu z lietadla teraz dominuje veľká vodná plocha z obrovskej nádrže vodnej elektrárne Itaipu.
Sme na letisku v meste Foz do Iguaçu. Vychádzam z lietadla a hneď prvý moment je prekvapivý. Ihneď cítim, že je to iné miesto. Vysoká teplota a vysoká vlhkosť nás sprevádzajú od prvého momentu. Príroda nám dáva najavo, že sme sa dostali až do džungle. Rušné ulice svetovej megapole vystriedala pokojná atmosféra malého mesta.
Presunuli sme sa na ubytovanie do moderného apartmánu na hlavnej ulici. Umierame od hladu, ale všetky reštaurácie sú momentálne zatvorené. Ľudia sú v práci takže nie je dôvod jesť a otvárať reštaurácie. Presúvame sa do centra mesta, ale aj centrum mesta je rovnako unavená a mierne uspatá štvrť ako aj tá naša. Mierne zúfalí sme našli jednu reštauráciu, kde si dávame neskorý obed.
V reštaurácii sa napokon zdržiavame dlhšie ako sme čakali. Vychádzame z nej až tesne pred západom slnka. No okolité ulice sa úplne vyprázdnili. Všetky obchody a služby sú zatvorené, ulice prázdne. Za to reštaurácie sa pomaly otvárajú a mesta sa prebúdza do nočného života.
Druhý deň ráno sa zobúdzame do hmlistého počasia. Silný opar nám pripomína, že sme v džungli. Po chvíli sa opar čoskoro vytratí a nám sa ukazuje slnko v celej svojej kráse. V neďalekom supermarkete nakupujeme drobné občerstvenie a vyrážame na najväčšiu turistickú atrakciu.
Národný park Iguaçu
S lístkom v ruke sa postavím k dlhému radu netrpezlivých zvedavcov. Z návštevníckeho centra je to k vodopádom ešte 11,5 km, takže nás tam odvezie turistický autobus. Je možnosť prenajať si bicykel a odviesť sa k vodopádom po cyklistickom chodníku. Myslím, že výstražné tabule s nebezpečnou divou zverou s obrázkami púm či leopardov odstrašujú k prechádzke divokou džungľou. Autobus sa presúva upravenou cestou, ktorá je akoby vysekaný kus v bujnej vegetácií. Všade naokolo nás je husto zarastená džungľa. Cestu nám spríjemňujú leguány, motýle alebo kapibary.
Vystupujeme z autobusu a už z diaľky vidíme prvé prúdy vody. Ihneď sa tu tvorí dlhý rad návštevníkov, lebo všetci chcú mať fotku hneď z prvého miesta. No neuvedomujú si, že najkrajšie výhľady a fotky ich čakajú až na konci cesty.
Turistickou cestou prechádzame džungľou. Po našej lavici je možné obdivovať bujnú vegetáciou džungle, na pravej strane je výhľad na argentínsku stranu národného parku, kde sa nachádza väčšina vodopádov. Je to príjemná prechádzka, ktorú nám občas prerušia miesta určené na fotografovanie, kde sa často zastavujeme. Občas nám cestu prekrížia nosále, ktoré tu žijú a ktoré si veľkú hlavu z turistov príliš nerobia.
Cestičkami sa dostávame až k hlavnej časti, kde sú vodopády najväčšie a najsilnejšie. Občasné mierne kvapkanie odfúknutej vody z vodopádu sa pomaly mení na slabú sprchu. Obliekame si plášte a vyrážame na mokré dobrodružstvo.
Nad jedným z vodopádov je vybudovaný most, odkiaľ je možné pozorovať vodopády z tesnej blízkosti. Je to akoby som sa zrazu stal súčasťou vodopádu. Do minúty som mokrý ako by som vyliezol zo sprchy. Snažím sa zachytiť atmosféru s telefónom, no cez mokrý displej absolútne nič nevidím. Len tajne dúfam, že to telefón vydrží.
Len v tichosti sledujem a uvedomujem si, že vodopády Iguaçu sú jedným z najúchvatnejších prírodných divov na Zemi. Je to miesto, kde sa zráža obrovské množstvo vody, tancujúce v nekonečnom pohybe, čím vodopády vytvárajú symfóniu prírody, ktorá ma doslova vtiahne do svojej náruče. Je to miesto, kde sa pokojná voda rieky Iguaçu mení na divokú vodnú šelmu. Je to miesto, kde neustály vodný opar vytvára so slnečnými lúčmi dúhový tanec farieb. Je to miesto, kde spev vtákov zaniká pod hrozným hlukom valiacej sa vody.
Každý z týchto 275 vodopádov, ktoré sa rozprestierajú na niekoľkých kilometroch, pôsobí ako zrkadlo nekonečného pohybu. Sila vody sa rozbíja o skaly a s hukotom sa spúšťa do hlbokej rokliny. Tento prírodný zázrak nielenže zanecháva na tvári jemný vánok, ale dotýka sa aj najhlbších zákutí duše, kde sa zrazu stáva všetko neodolateľne krásne.
Z každého uhla sa mi otvára iný pohľad na tento prírodný zázrak – z diaľky vidím, ako sa vodopády vlievajú do zelenej džungle, zatiaľ čo zblízka je každá kvapka vody taká silná, že cítim jej energiu priamo v srdci. Aj keď je Iguaçu v skutočnosti bezmerne mocné, jeho krása je zároveň nežná – je to krásna kombinácia sily a jemnosti, ako kontrast medzi divokosťou rieky a pokojom okolitej prírody.
Tento pohľad ma pohlcuje ako nejaký tajomný sen, v ktorom sa aj čas zdá byť zastavený, a zrazu sa cítim byť súčasťou niečoho veľkého, niečoho, čo presahuje slová a necháva len pocit úžasu a pokoja v duši.
Diablov hrtan
Garganta del Diablo je srdcom vodopádov Iguaçu, ktoré bije tak silno, až sa chveje zem. Je to obrovská kamenná podkova, do ktorej sa rieka Iguaçu vrhá bez váhania, akoby sa rozhodla skočiť do vlastného sna. Voda tu nepadá – ona sa rúti, mizne v hĺbke 70 metrov a mení sa na biely dych, ktorý stúpa k nebu ako tajomná modlitba.
Hukot je ohlušujúci, no zvláštne upokojujúci. Človek má pocit, že stojí na hranici dvoch svetov – jedného pevného a istého, a druhého divokého, nekonečného. Jemná hmla sadá na pokožku ako chladný dotyk prírody, zatiaľ čo slnko v nej kreslí dúhy, prchavé a nežné, akoby sa snažilo skrotiť túto surovú silu.
Diablovo hrdlo nie je desivé, hoci nesie také meno. Je skôr úprimné. Ukazuje prírodu bez zábran, bez ticha, bez kompromisov. A práve v tejto nespútanosti je jeho krása – monumentálna, hypnotická a hlboko dojímavá. Keď sa od neho odvrátiš, nesieš si v sebe jeho ozvenu ešte dlho, ako tlkot vody ukrytý niekde pod rebrami.
Výhľad na Diablov hrtan je najkrajší ale z Argentíny. A tam sa dostaneme až zajtra.
Vodopády Iguaçu nie sú len miestom, ktoré vidím – sú zážitkom, ktorý cítim. A to doslovne. Spájajú v sebe silu aj krehkú krásu, hluk aj ticho v duši. Keď odchádzam, voda mi zostáva na tvári a posledné kvapky vody sú ako ozvena, ktorá so mnou putuje ďalej ako spomienka na to, aká veľkolepá vie byť príroda.
Svet vtákov
So silným zážitkom v srdci kráčame k autobusu, ktorý nás znovu odvezie do návštevníckeho centra. V tesnej blízkosti vstupu do národného parku Iguaçu sa v korunách stromov skrýva Parque das Aves, kde majú svoj domov najkrajšie vtáky sveta.
Tento vtáčí park je nádherná tropická oáza v srdci džungle. Atmosféra miesta je úžasná v tom, že pri otvorení dverí do voliéry sa stávam súčasťou života vtákov. Je to úžasný pocit chodiť medzi krásnymi vtákmi a obdivovať ich lietanie. Medzi prvými obdivujem ľahkosť plameniakov. Škriekavým zvukom si získavajú moju pozornosť aj vtáky rôznych farieb, tvarov a veľkostí, ktorých som nikdy predtým nevidel. Tmavo čierne vtáky s korunkou na hlave vztýčene a hrdo pózujú ako kráľ pred svojim služobníctvom.
V ďalšej voliére mi nad hlavou lietajú papagáje sýtej červenej farby. Ich tmavé veľké a mierne zahnuté zobáky vzbudzujú vo mne mierny rešpekt. Upokojenie hľadám v ďalšej voliére, kde ma s malými očičkami sleduje malá sovička, ktorú musím hľadať medzi stromami. Veľký rešpekt vzbudzujú veľké a nebezpečné dravce, ktoré dlhými drápmi vtláčajú do stromu odtlačky.
Ako tak prechádzam medzi voliérami, tak otváram dvere do voliéry, kde nie je počuť vlastného slova. Desiatky hlasne škriekajúcich zelených papagájov sa hlasne dohadujú o tom, ktorý z nich škrieka hlasnejšie. Moje ušné bubienky ako porotcovia sa ale nedokážu rozhodnúť, lebo hlasné škriekanie je doslovne nepríjemné.
Vtáky sú tu ako doma a vôbec ich netrápia turisti. Na turistov sú zvyknutí a preto sú ochotní len tak pózovať na zábradlí či na plote. Tesne vedľa mňa stojí a pózuje veľký tukan, ktorý sa ma vôbec nebojí. Mám ho na dosah ruky. Môžem si ho pohladkať. Je taký krotký a kľudný.
V poslednej a azda najväčšej voliére sa zdržiavam asi najdlhšie. Stojím na mieste, ktoré môže byť typickým obrazom Brazílie a jej prírody. Nad hlavou mi v tesnej blízkosti lietajú veľké, pestrofarebné papagáje, ktoré mám na dosah ruky. Cítim sa ako by som bol priamo u nich doma. Predvádzajú sa mi jeden cez druhého. Svoje farebné períčka rozťahujú na svetlo, aby sa mi ukázali v čo najkrajších pózach.
Sú tu modré papagáje Ara, či červené papagáje s pestrým perím, typickým pre Brazíliu. Stojím tu v srdci parku, obklopený zvukmi tropickej džungle a zvukmi divokých vtákov. Stojím vo svete plnom farieb a života. Papagáje sa tu naháňajú a v tanci svojich operených krídiel znie ich spev, ktorý napĺňa tichý okamih. Ich pestrofarebné perie, od hlbokých červených a modrých tónov po žiarivé zelené a žlté odtiene, sa trblieta pod slnkom, ako keby každý z nich mal svoj vlastný malý kúsok dúhy.
Každý papagáj má svoj vlastný štýl – niektorí sa hrdinsky vypínajú na vetvách, ako by sa tešili z toho, že sú v centre pozornosti, iní sa schovávajú v tieni, ale aj tam si udržiavajú svoj mystický šarm. Ich pohľady sú plné inteligencie a zvedavosti, akoby vedeli, že sú súčasťou niečoho väčšieho, niečoho, čo fascinuje aj ľudí. Stojím tu fascinovaný týmto malým vtáčím vesmírom krásy a farieb. V každom pohybe papagájov cítim ich slobodu a radosť z bytia. A pri pohľade na nich cítim trochu aj miernu závisť, pretože môžu lietať.
Najmenšie vtáky
Nie všetky vtáky sú držané vo voliérach. Sú tu aj miesta, kde sa schádzajú aj voľne lietajúce vtáky. Prechádzam sa záhradou, keď v tesnej blízkosti uší počujem len bzum, bzum. Skôr, než sa otočím, tak už je na druhej strane. Nestíham sa otáčať za nim. Je to maličký len pár centimetrový kolibrík – najmenší vtáčik sveta.
Má tu vytvorené najlepšie podmienky a preto sa sem rád vracia. Rozhodol som sa, že si ho vyfotím. No je to takmer nemožné. Kolibríky sú najmenšie, ale sú aj veľmi obratné vtáky. Ich tempo je neskutočné. Rýchle bzum bzum a je fuč. Vyfotiť kolibríka je takmer nemožné a zachytiť na video potrebuje dávku trpezlivosti.
Podarilo sa mi to. Stojím ticho bez pohybu a takmer ani nedýcham. Pozorujem malého kolibríka, ktorý sa objavil tesne pred mojou tvárou. Jeho krídla sa natriasajú rýchlosťou, ktorá ich robí takmer neviditeľné. A aj napriek tomu sa dokáže obratne pohybovať medzi rastlinami a kvetmi. Každý jeho pohyb je tak jemný a tak rýchly. Ako by sa mi zdalo, že existuje mimo náš časový priestor. Takmer nedýcham. Som len fascinovaný jeho krásou.
S ďalším silným zážitkom z lona divokej prírody odchádzame z džungle s plnými srdcami fascinujúcich energií a vibrácií prírody.
Marco das Três Fronteiras
Dnešný deň zakončuje kultúrny zážitok z Marco das Três Fronteiras. Je to geografický bod, kde sa stretávajú hranice Brazílie, Argentíny a Paraguaja. Na prvý pohľad je to niečo ako zábavný park, pretože sa tu vysoké kolo týči nad hranicami. No reálne je to miesto, kde sa stretáva kultúra vyššie spomínaných krajín. Tento bod tu spája tri národy a ich kultúru a históriu. Nad riekou Paraná sa týči moderný most, ktorý spája Paraguaj a Brazíliu. Na horizonte vedľa mosta sledujem obrysy sveta, ktorý je pre mňa ako tajná mapa.
Jemne vlniaca sa hladina rieky, ktorá miestom preteká, je akýmsi symbolom plynutia času medzi týmito tromi krajinami. Mám pocit, že stojím na priesečníku ciest. Nielen geografických, ale aj ciest kultúry, tradícií a histórie. Večerný program je dôkazom toho, že Marco das Três Fronteiras je miestom, kde sa krajiny rozdeľujú, ale aj spájajú. Tanečné predstavenie každej krajiny nám znázorňujú ich kultúru a identitu.
Cítim, že dnešný večer skrýva v sebe pocit rozdielnosti, ale zároveň aj pocit jednoty. Je to akoby sa každý okamih s vlastnou dušou zlieval práve do jedného bodu.
