Cestopis Brazília: Od pulzujúceho Rio de Janeiro po zlatú horúčku v Ouro Preto.
Moja cesta po Brazílií ma zaviedla do fascinujúcich miest, ktoré ponúkajú úplne iný pohľad na túto rozmanitú krajinu. Od pulzujúceho života v Rio de Janeiro, cez modernú energiu megapole São Paulo, až po prírodné divy vodopádov Iguazú, ktoré ma ohromili svojou krásou. Nakoniec som sa vydal do Ouro Preto, historického mesta, kde sa spája bohatá koloniálna minulosť so zlatou horúčkou. Každé z týchto miest mi prinieslo nový zážitok, ktorý ukázal inú stránku Brazílie – od mestského ruchu až po pokojné historické zákutia.
Samostatné cestopisy sú tu:
RIO DE JANEIRO
Rio de Janeiro, mesto, ktoré nemusím nikomu predstavovať. Rio je plné života a kontrastov, je domovom sochy Krista, slávnej pláže Copacabana a fascinujúcej brazílskej kultúry.
Cesta z letiska je poriadna divočina, trúbiace motorky kľučkujú medzi autami v kolóne, autá kľučkujú medzi motorkami. Motoriek je tu fakt veľa. Cestou vidíme na okolitých kopcoch favely, odpadky, bordel, ktorý sypú priamo do rieky. Ľudia vo favelách očividne žijú vo veľkej chudobe. Obyčajné domy z tehál a z viacerých plechových kusov poskladaná strešná krytina. Na streche nechýbajú ani nádrže na ohrev vody. Prechádzame industriálnou časťou Rio de Janeiro, kde je prístav, a v diaľke pozorujeme žeriavy nakladajúce veľké kontajneri na lode. V pozadí sa črtajú kopce zahalené v nízkej oblačnosti.
Prvý dojem druhý raz neurobíš
Uberom sme sa nechali doviesť k hlavnej stanici, kde je okraj pomyselného historického centra mesta. Už v aute nás pani upozorňuje, že toto miesto nie je príliš príťažlivé pre turistov. Po vystúpení z auta sme pochopili prečo. Je to pre nás obrovský šok. Ulice v okolí stanice sú plné bezdomovcov, vandrákov a divných ľudí pod vplyvom omamných látok. Nepýtajú peniaze, nie sú agresívni, len tu tak ležia.
Snažíme sa čo najrýchlejšie vypadnúť. No lenže sa musíme dostať cez odporný smrad, množstvo výkalov, v ktorých ešte ležia bezdomovci, u ktorých nevieme či žijú alebo sú mŕtvy. Zrazu uprostred chodníka vidíme, ako si tam bezdomovec urobil osobnú potrebu. Je mu jedno, že ho vidia. Na čo bude chodiť do kríčku alebo pod strom, keď môže urobiť potrebu a ľahnúť si tesne vedľa.
Chytáme si nos, zatvárame oči a utekáme preč. Cez cestu je umiestnený park, kde nás príjemne prekvapili roztomilé zvieratká. Kapibary si tu len tak chodia medzi ľuďmi akoby tu boli doma. Okrem nich sa po chodníkoch prechádzajú husi alebo pávy. Niektoré lavičky takisto okupuje pár bezdomovcov a preto vyrážame do ulíc historického mesta.
Koloniálne centrum mesta už dávno stratilo svoj koloniálny charakter. Centrum mesta je plné vysokých moderných betónových stavieb, medzi ktorými sa v ich tieni nachádzajú skrčené posledné koloniálne pamiatky. V centre Rio de Janeiro je už len pár ulíc s typickou koloniálnou atmosférou. Staré domy, ktoré sú poslednými svedkami kolonializmu sú však často počmárané grafitmi a v nie najlepšom stave.
Malé barokové kostoly sú učupené pod brutalistickými stavbami. Niektoré brutalistické stavby mierne pripomínajú tie naše z obdobia socializmu. Aj v týchto uliciach majú svoje miesto bezdomovci.
Po prvotnom šoku sa uličkami dostávame do viac turistickejšej časti centra mesta. Na miernom návrší prichádzame ku kláštoru San Antonio, kde je interiér plný zlata. V minulosti musel byť z návršia výhľad až na oceán. Dnes je výhľad len na betónové mrakodrapy. Medzi vysokými budovami si berie pozornosť nádherná budova divadla. Táto stavba bola inšpirovaná parížskou operou. Na námestí Praca Floriano sú postavené krásne historické stavby, kde nechýbajú národné múzeum alebo národná knižnica. Na konci námestia sa otvára obrovský priestor plný stromov, parkov a zelene.
K pamiatkam brutalistickej architektúry prispela aj stavba Metropolitnej katedrály sv. Sebastiána, ktorá je svojím kužeľovitým tvarom prakticky neprehliadnuteľná. Kužeľovitá hromada betónu vôbec nepripomína chrám, za to vysoké sklenené vitráže vytvárajú v interiéri dômyselnú hru svetiel. Konečne sa dostávame k známejšej časti mesta, kde je aj typická električka. Na námestí je vysoký biely akvadukt, po ktorom dnes jazdí historická električka, ktorá preváža turistov do známej štvrte Santa Teresa.
Štvrť Santa Teresa
Štvrť Santa Teresa patrí k tým lepším a známejším štvrtiam v Rio de Janeiro. Je to jedna z najmalebnejších častí Rio de Janeiro. V tejto štvrti kedysi žila vyššia spoločenská vrstva a preto je tu plno krásnych historických domov a víl, veľa barov, reštaurácií a galérií s umeleckými dielami z celého sveta. Spletitými uličkami prichádzame na miesto, kde už z diaľky vidíme davy turistov. Je to ikonické miesto Escadaria Selarón.
Sú to slávne schody pokryté s dlaždicami z celého sveta, ktoré sa stali jedným zo symbolov mesta. Jorge Selarón vytvoril toto dielo z niekoľko tisíc farebných dlaždíc, ktoré pochádzajú z celého sveta. Tento projekt Selarón považoval za svoju osobnú poctu Brazílii, jej kultúre a farebnosti.
Človek sa tu musí predierať medzi instagramovými modelkami, ktoré pózujú pred mobilnými telefónmi. Je tu dosť veľká tlačenica a preto sa tu dlho nezdržíme. Hlavnými ulicami sa dlhou prechádzkou presúvame k ubytovaniu. Aj tu vidíme množstvo bezdomovcov a zdrogovaných ľudí. Uvedomujem si, že drogy hrajú v meste asi veľkú úlohu a sú negatívnym obrazom ich účinkov. Na ulici je aj veľa miestnych chudobných ľudí, ktorí sa snažia speňažiť to, čo našli doma. Napríklad rozbitý ventilátor, použité topánky alebo oblečenie.
Drogy hrajú v meste veľkú úohu a sú negatívnym obrazom ich účinkov.
STOP negatívnej energii v Rio de Janeiro
Prišli sme k ubytovaniu vo štvrti Flamengo. Ulica je krásna, čistá, plná paliem, stromov a zelene, vtáčiky tu spievajú a konečne začíname vnímať Rio de Janeiro pozitívnejšie. Bývame v apartmáne v modernej bytovke s terasou a bazénom na streche. A s výhľadom na sochu Krista! Prvotný šok z Rio de Janeiro striedajú pozitívne emócie, najmä vďaka výhľadu z balkónu na sochu Krista.
Na večeru sme sa rozhodli navštíviť jednu z miestnych reštaurácií. Z menu si najprv nevieme vybrať, tak k nám poslali anglicky hovoriaceho čašníka. Odporúča nám jedlo, ktoré je na prvý pohľad dosť drahé, ale potom nám vysvetľuje, že je to pre 3 osoby. Keď nám priniesli jedlo, zistili sme, že by sa z toho najedla celá africká dedina. Obrovská hromada mäsa, ryže a hranoliek. Nakoniec sme si nechali polovicu zabaliť na druhý deň a bolo z toho dohromady 8 porcií.
Prvá noc v Rio de Janeiro bola dosť desivá. Silný vietor sa snažil dostať do bytu a nad ránom prišiel obrovský lejak, že padali celé prúdy vody. Po východe slnka sa nad mesto dvíha opar a pomaly sa presúva nad kopce Rio de Janeiro. Socha Krista sa ukrýva v mliečnej pokrývke.
Botafogo a Cukrová homoľa
Na východnom pobreží mesta Rio de Janeiro sa tiahne popri pláži Flamengo dlhá promenáda plná zelene. Je to vlastne dlhý park plný stromov, paliem a tráva je tu zelenšia ako u nás doma. Po promenáde sa dostávame až do štvrte Botafogo. V tejto štvrti kedysi bývala elita mesta. V štvrti sú vybudované historické honosné vily a veľké domy. Dnes je to miesto, kde žije stredná trieda vo vysokých bytových domoch. Výškové domy zmenili život aj v tejto štvrti. V strmých kopcoch nad štvrťou Botafogo sú vidieť typické favely chudobných rodín.
Cukrová homoľa patrí k najikonickejším miestam Rio de Janeiro. Je známa svojim charakteristickým tvarom a preto dostala tento názov. Je to 400 metrov vysoká a strmá hora vypínajúca sa z mora pri vstupe do zálivu Guanabara. Je to strmý kus žulového kameňa. Vedľa stojí menší kopec Morro de Urca. Sem sa dostávame prvou lanovkou (195 R$). Privítal nás tu veľmi silný vietor, doslova víchor. Už odtiaľto je krásny panoramatický výhľad na celé Rio de Janeiro a na horu Corcovado, kde honosne stojí socha Krista, ktorá sa nám ukázala v celej svojej kráse.
Silný vietor nám komplikuje naše plány a musíme čakať, lebo lanovka na cukrovú homoľu prestala jazdiť. Nám to až tak nevadí, užívame si krásne výhľady. Lanovka stále stojí a rad na ňu sa stále zvyšuje. Až sa lanovka znovu rozhýbala, dav ľudí sa snaží dostať do kabínky. Našťastie to tu majú dobre zorganizované.
Dostali sme sa až na samotný vrchol cukrovej homole, kde nás privítal ešte silnejší vietor. Je to silný víchor, že mám problém stáť na vlastných nohách. Keď som vravel, že dole je príjemný výhľad, tak z tohto miesta je výhľad ešte krajší. Pod nohami sa nám otvára celý záliv a spolu s okolitými horami odkrýva úžasnú hornatú zeleňou pokrytú krajinu.
Je to krásne miesto a myslím, že tu môžem stráviť celé hodiny aj celý deň kochaním sa výhľadom. Táto myšlienka sa však o pár minút stala skutočnosťou. Neplánovane sa mi návšteva predlžila. Už tak silný vietor ešte zosilnel a lanovka opäť nepremáva. Dlhé chvíle čakajúc na lepšie poveternostné podmienky si krátime sledovaním pristávajúcich lietadiel na vnútroštátne letisko Santos Dumont. Pristávaciu plochu máme rovno pod nohami.
Aj tu môžeme sledovať ako silný vietor robí vrásky na čele pilotom lietadiel a komplikuje im pristávací manéver. Silný vietor núti pilotov pristávať bokom k pristávajúcej dráhe. Sme svedkami toho, že lietadlá sa pokúšajú pristáť opakovane, a opakovane sa im to nedarí. Hmmm, neviem si predstaviť tú paniku v lietadle. Lanovka stále stojí a my stále čakáme.
Aj keď je dnes celý deň zamračené, tak cítim ako sa mi spálilo čelo, krk aj nos. A to nám ešte cestou sem trochu spŕchlo. Konečne sa rozhýbala kabínka lanovky. No dav ľudí je obrovský, takže si ešte počkáme a pozrieme sa na ďalších zúfalých pilotov lietadiel.
Cesta lanovkou sa javí mierne nebezpečná, lanovka sa hojdá vo výške 300 metrov nad zemou. Jedna španielsky hovoriaca turistka sa vyjadrila: „zážitok je to parádny, ale už nikdy viac.“
Západ slnka ako divadelné predstavenie
Na malom prírodnom výbežku, ktorý sa kĺže medzi plážami Ipanema a Copacabana, stojí majestátny skalnatý masív Pedra do Arpoador. Každý večer sa tu stretávajú stovky, ba tisíce duší, aby si spoločne vychutnali okamih, kedy sa svet stáva tichým a zázračným. Tento kút Ria je skutočným rajom pre oči – miesto, kde slnko, ako zázračný maliar, maľuje oblohu zlatými a oranžovými odtieňmi.
Je to scéna, ktorá berie dych. Slnko, pomaly klesajúce k obzoru, sa pomaly dotýka hladiny oceánu, akoby sa lúčilo s týmto svetom pred svojím posledným ponorením do morských hlbín. Každý okamih je ako poetický verš, ktorý nám pripomína, že krásu tohto sveta môžeme vnímať v tých najjednoduchších a najneuveriteľnejších chvíľach. Tento západ slnka nie je len prírodný úkaz – je to čarovné divadlo, v ktorom sa každá sekunda mení na nezabudnuteľný príbeh.
Celé toto krátke, no nezabudnuteľné vesmírne divadlo sa končí potleskom – tisíce dlaní tlieskajú v rytme zapadajúceho slnka, vzdávajúc mu hold za jeho nekonečnú krásu. Je to aplaus, ktorý sa zdá byť súčasťou samotného večera, ako keby sa aj príroda pripojila k oslavám.
A najúžasnejšie na tom je, že toto predstavenie sa opakuje každý deň. Každý západ slnka je ako nový akt v tej istej nekonečnej hre – predstavenie, ktoré nikdy nemá derniéru. Je to ten istý západ, a predsa každý deň úplne iný, pretože slnko nikdy nezapadne rovnakým spôsobom. Každý večer je ako nový začiatok, nový zázrak, ktorý sa stáva súčasťou nášho života.
Nočný život na pláži Copacabana
Pláž Copacabana v Rio de Janeiro nie je potrebné nijak extra predstavovať, pretože je to ďalší svetoznámy symbol Rio de Janeiro. Toto miesto bolo až do začiatku 20. storočia len dlhou pieskovou zátokou plnou bujnej vegetácie. Až v 20. storočí sa začala výstavba celej novej štvrte. Tento 4 km dlhý pás piesku sa stal novým miestom pre život a pre stretávanie množstva ľudí.
Je sobota večer a promenáda Copacabana sa prebudila k životu. Mesto dýcha radosťou, keď sa ulice zapĺňajú zvukmi, smiechom a zábavou. Na malých vozíkoch, rovnako ako umeleckí čarodejníci, pouliční barmani miešajú Caipirinha – tradičný brazílsky nápoj s bielym rumom a limetkou – presne na počkanie, jeho osviežujúci chlad sa mieša s teplým vzduchom noci.
Bary a reštaurácie na každom rohu sa zapĺňajú, pri stole sa šíri smiech a rozhovory, zatiaľ čo živá hudba v každom z nich zintenzívňuje magickú atmosféru. Na pláži pri bare sa vytvoril improvizovaný koncert, jeho tóny sa nesú vo vzduchu, kde sa tanečníci nechávajú unášať rytmom bossa novy. Každý pohyb je ladný, každý krok v piesku je oslavou života, ktorý sa v tejto chvíli zdá byť večný. Copacabana v tejto noci nie je len plážou – je to pohybujúca sa, pulzujúca symfónia, kde sa každý okamih stáva nezabudnuteľným.
Brazílske tanečnice v karnevalových kostýmoch sa snažia nalákať hostí do reštaurácie. Na promenáde nechýbajú pouliční umelci, ktorí predávajú svoje maľby predstavujúce život v Brazíli alebo maľby turistických atrakcií, akou je napríklad socha Krista či favely. Na pláži nechýbajú ani sochy piesku. Atmosféra sobotnej noci sa nedá slovami opísať, to sa musí zažiť.
Corcovado a socha Krista
Dnes nás čaká najznámejšia, najturistickejšia a najpriťahovanejšia atrakcia v celom Rio de Janeiro. Dorazili sme k zastávke vláčika pod horou Corcovado. Pôvodne sme mali plán, urobiť si výšľap na horu Corcovado nohami, ale nakoniec sa odvezieme vláčikom.I keď nám ziskuchtivý taxikári hovoria, že sa tam nedá ísť pešo, tak verte mi. Dá sa.
S lístkom v ruke sa už blížime k červenému vláčiku, ktorý nám ušetrí dve hodiny pešej túry. Vláčik otvoril dvere a začala sa obrovská tlačenica. Je to boj o tie najlepšie miesta pri okne na pravej strane. V tento moment sa z civilizovaných ľudí stáva divoká zver či dobytok. Slušné správanie akoby zabudlo nastúpiť do vlaku.
Vystupujeme pod vrcholom hory Corcovado. Ešte nás čaká pár schodov, aby sme sa dostali k soche Krista. Toto turistické miesto je preplnené turistami a vzniká tu neorganizovaná tlačenica. Som svedkom divných situácií, kde pre najlepšie fotky sa snažia turisti tlačiť v rôznych pózach. S rukami hore, s rukami do strán či najlepší turisti sú takí, ktorí si položili na zem telefón a snažia sa urobiť selfie, kde sa snažia objímať s Kristom.
Dovolím si tvrdiť, že ak by neboli sociálne siete a chtíč urobiť si najlepšie fotky pre čo najviac lajkov, tak by tu bolo o polovicu menej ľudí. Väčšina návštevníkov sem ide len pre selfie, ale zabúdajú na to, že z hory Corcovado je najlepší výhľad. Veľa turistov si ten výhľad ani nevšimne, lebo sú zahľadený do svojich mobilných telefónov a snažia sa s rozpaženými rukami napodobniť sochu Krista.
Všetky ikonické pamiatky a miesta – štadión Maracana, Sambodrom, Cukrová homoľa, Metropolitná katedrála, nádherné pláže a neprehľadné favely – sa pred nami rozvíjajú ako na dlani. Akoby mi celé Rio de Janeiro ležalo pod nohami, v tej najúžasnejšej panoráme, ktorá nás vťahuje do svojho pulzujúceho srdca.
Na druhej strane zálivu Guanabara sa v diaľke zjavuje mesto Niteroi, z ktorého sa týčia vysoké kopce, ako by vyliezali priamo z oceánu, majestátne a neodolateľné. Na pravej strane sa otvára štvrť Ipanema, s jej ikonickými plážami, a za ňou sa rozprestiera veľké jazero a botanická záhrada, kde sa príroda spája s mestským rytmom. A za sochou Krista, na vrchole hôr, sa skrýva divoká džungľa, ktorá sa rozpína priamo v srdci mesta – neohrozená a nepoznaná, ako poklad, ktorý Rio drží vo svojom náručí.
Miesto je to krásne, ale masový turizmus ho úplne dehonestuje. V soche Krista sa nachádza kaplnka brazílskej patrónky, no myslím si, že väčšina návštevníkov si ju ani nevšimne. Táto sakrálna pamiatka úplne stratila význam. Cestou k zastávke ozubnicového vláčika sme našli tabuľu s nakreslenými turistickými mapami. A vraj, že sa to nedá. Rozhodli sme sa, že krátku časť prejdeme džungľou a potom sa pripojíme k stanici a nasadneme na vlak. Cestou dole sme stretli českých turistov, ktorí išli na horu pešo. A taktiež ďalších pár odvážlivcov.
Táto turistická trasa vedie cez prales Tijuca až k soche Krista Spasiteľa na vrchole Corcovado. Cesta je skutočným dobrodružstvom, kde si vychutnávame kombináciu prírodnej krásy a úchvatných výhľadov na Rio de Janeiro. Celá trasa je obklopená hustou džungľou Tijuca. Trasa je plná stromov, tropických rastlín a zvukov miestnych zvierat, ako sú opice, vtáky a hmyz. Cesta je niekedy strmá a náročná, no odmenou sú nádherné výhľady. Cestou prechádzame lesnými chodníčkami, pričom si vychutnávame kľud prírody, ktorá je priamym kontrastom k rušnému mestu pod nami.
Botanická záhrada v Rio de Janeiro
Ďalším miestom, ktoré je nemožné vynechať, je botanická záhrada – tropický raj, ktorý nám odkrýva tajomstvá prírody v tej najúžasnejšej podobe. Tu sa stretávajú majestátne palmy, obrovské stromy z Amazónie, vôňou naplnené rastliny a farební papagáji, ktorí svojimi krídlami prebúdzajú farby tohto miesta. Táto krásna harmónia medzi človekom a prírodou bola založená už v roku 1808, a dnes je ideálnym miestom na pokojné prechádzky, kde sa čas akoby zastaví.
Symbolom záhrady sú 40-metrové palmy, ktoré sa týčia k nebu ako prirodzené, dokonalé pravítka. V tejto záhrade nájdeš všetko: exotické kvety, sukulenty, japonské záhrady i vodné prvky, ktoré umocňujú pocit, že sa nachádzam v mieste mimo času.
Toto magické miesto je plné pokojných zákutí, kde sa návštevník môže úplne ponoriť do prírody a na chvíľu vypnúť. Zeleň, ktorá nás obklopuje, má moc priniesť nielen pokoj, ale aj silnú pozitívnu energiu. Miestami mám pocit, že sa nachádzam v rozprávke, kde bambusovníky stoja v kruhu, ako strážcovia tohto tichého sveta. A pod nimi sa ukrýva čarovné miesto, kde bambusy vydávajú zvuky pripomínajúce klopanie na dvere, ako pozvanie do tajomstiev, ktoré sú pripravené len pre teba.
Botanická záhrada láka návštevníkov, ktorí radi bádajú a vyhľadávajú živočíchy žijúce v ich prirodzenom prostredí. Som svedkom, ako sa rozplývajú profesionálny fotografi nad niektorými rastlinami. Dokonca som stretol aj lovcov kolibríkov.
Je nedeľa večer a pláž Copacabana sa zmenila na nepoznanie. Včera to tu žilo a dnes, len pár desiatok návštevníkov. Polovica barov a reštaurácií zatvorených. A možno je to aj lepšie. Môžeme si vychutnať kľudnú prechádzku po promenáde. Je super, že aj keď je neskoro večer, stále je tu príjemných 22°C.
Oddych na pláži Copacabana
Je 7 hodín ráno a som na pláži Copacabana. Snažím si vychutnať si rannú idylickú atmosféru. Od rána na promenáde behajú desiatky možno aj stovky bežcov, posilňujú tu na workout ihriskách, na pláži hrajú volejbal či len tak vysedávajú. Bary a stánky sa ešte len pripravujú na otvorenie.
Ako tak sedím na pláži, zamýšľam sa nad tým, aké by to bolo super mať tu domov. Ráno sa zobudiť, ísť si zabehať na pláž pri slnečnom počasí a príjemných teplotách. Promenáda Copacabana je magické miesto, kde sa stretávajú športovci, svalovci, seniori, ale aj ľudia s pneumatikami okolo pásu snažiaci sa zhodiť pár kíl. I keď je voda v oceáne na prvý dotyk relatívne studená a vlny sú obrovské, aj tak sa pláž do obeda pomaly plní.
Toho využívajú miestny predavači. Je ich tu strašne veľa a po pol hodine je to už nepríjemne otravné každých 20 sekúnd odmietať nejaké ponuky. Predávajú všetko možné napríklad ovocné nápoje, pivo, mäsové špízy, masáže, cigarety, elektroniku, náramky, okuliare, plavky, uteráky, dresy a drogy.
Najlepší a najviac nápadný je predajca s jedným brazílskym dresom v ruke, tváriac sa, že ho predáva. No pri tom ponúka „good stuff“ akože dobrý matroš, čítaj kvalitné drogy. Pláž je perfektná, ale o odpočinku s drinkom v ruke sa nedá hovoriť. Je veľmi rušná a niektorí predajcovia sú schopní prísť až ku mne a ponúkať mi tovar. Už ani ignorancia nepomáha. Ale aj tak si pláž vychutnávam naplno.
Uvedomujem si, že čas na pláži plynie akosi rýchlejšie než ten v kancelárii. Ani neviem ako, a už je tu večer. Zrazu cítim, že je čas vrátiť sa k pláži Ipanema, na to známe miesto, kde sa západ slnka stáva rituálom. Je čas sa rozlúčiť potleskom s týmto nádherným slnečným dňom, ktorý nám dal všetko, čo potrebujeme. A v hĺbke duše viem, že zajtra sa to celé zopakuje – krásne vesmírne predstavenie nad hladinou oceánu sa znovu rozpustí do zlatých tónov, a my, ako tichí svedkovia, sa opäť necháme unášať týmto zázrakom, ktorý nikdy nezostarne.
Pláž Copacabana a sila oceánu
Už od rána sa pláž plní ľuďmi, no nie turistami, ale miestnymi. Dnes je sviatok, obchody sú zatvorené a domáci trávia čas spolu s rodinami na pláži. Na pláž stále prúdi dav domácich. Na prvý pohľad sa zdá, že pláž je už plná, ale je to mylný dojem. Celé rodiny si tu užívajú dnešný deň a pohodovú atmosféru. Niektorí s reproduktormi s hudbou, do toho znovu plážoví predajcovia, hlasitý šum mora, ruch… A ja sa tu mám tak dobre, že som v tomto hurhaji aj zaspal.
Idem do vody. Na prvý pocit je voda studená, na druhý pocit až tak moc nie. Plávať sa tu ale nedá. Obrovské vlny a silné prúdy to neumožňujú. Vlny sú tu také silné, že človek má problém to ustáť na nohách. Prišla silná vlna, sotva to ustojím a spätná vlna je taká silná, že ma ťahá späť do oceánu. Je to akoby ma niekto silno ťahal za nohu.
Keďže sa tu nedá plávať, ľudia si našli inú zábavu. Vrhajú sa do divokých vĺn oceánu a bavia sa na tom, ako ich silný prúd vody vláči po pláži. Občas to môže prinášať aj nebezpečné situácie. Stojím vo vode a snažím sa ustáť spätnú vlnu, keď mi nohy podlomí človek, ktorého spätná vlna unáša do oceánu.
Stojím asi po kolená vo vode a sledujem vlny. Keď zrazu sa blíži jedna extrémne vysoká vlna. Vrhači do vĺn sa už tešia a pripravujú na skok. Ja už tuším, že to nie je dobrý nápad a utekám rýchlo k pláži. Vlna je taká rýchla, že už ju mám v pätách. No a moja predtucha sa naplnila.
Vlna ukázala svoju silu. Prvé dva rady lehátok a uterákov to úplne vyplavilo. Ľudia splašené berú do rúk uteráky, batohy, deti a utekajú ďalej od vody. Našťastie vlna mala rešpekt pred mojim uterákom a zastavila sa asi 30 cm od neho.
Prírodné krásy pláže Copacabana
Prechádzka po pláži mi neuškodí. A tak sa vydávam objavovať krásy pláže. Po celej dĺžke je rozmiestnených veľa slnečníkov pod ktorými sú celé rodiny. Je tu celá paleta farieb a rôznych postáv návštevníkov pláže. Od tlstých veľrýb až po krásne vypracované telá žien aj mužov.
Je to krásny pohľad, hlavne na Brazílčanky v ich typických plavkách, kde v hornom diely sú len trojuholníky a v spodnom vlastne tiež. Sú to plavky, ktoré zakrývajú ozaj len tie intímne a najtemnejšie miesta. Na svoje si tu prídu aj „horňáci“ a „dolňáci“. Výber je rozmanitý.
Atmosféra pláže Copacabana je niečo, čo sa nedá jednoducho opísať. Nie je to len bežná pláž, ako tisíce iných na svete. Copacabana má svoje vlastné čaro, ktoré je ťažké vyjadriť slovami, ale ktoré musí každý zažiť na vlastnej koži. Tu sa stretáva pokoj a energia, ktoré sa snúbia s slnečnými paprskami a morským vánkom, ktoré prinášajú príval pozitívnej energie. Každý krok po tejto pláži je ako upokojenie pre dušu – je to miesto, ktoré priťahuje všetkých: mladých aj starých, rodiny s deťmi, športovcov, a samozrejme, milióny turistov.
Copacabana však nie je len o pláži. Má aj svoj ďalší unikátny skvost – promenádu, kde pod nohami nájdeme čiernobielu vlnovitú dlažbu, poskladanú z malých kúskov bieleho a čierneho mramoru. Tento mozaikový vzor pripomína chodníky v Lisabone, no je pre Copacabanu typický a nezameniteľný. Každý krok po tejto dlažbe je ako malý tanec, ktorý nás prepája s mestom a jeho neopísateľnou krásou.
Ďakujem Rio de Janeiro
Môj pobyt v Rio de Janeiro je nezabudnuteľným zážitkom, ktorý ma naozaj očaril, ale aj prinútil zamyslieť sa nad realitou tohto pulzujúceho mesta. Západy slnka nad plážou Ipanema, vzrušenie zo samba rytmov, vôňa čerstvých limetiek v nápoji Caipirinha a nádherná krajina, ktorá sa stráca v horizonte – všetky tieto momenty budú navždy so mnou. Rio je mesto, kde sa stretáva krása a chaos, a kde sa niekedy zdá, že každá ulica, každá pláž, každý pohľad na siluetu sochy Krista či Cukrovú homoľu ponúka niečo, čo zhltne tvoje srdce.
Avšak, ako každé veľké mesto, aj Rio má svoju tmavšiu stránku. Na jednej strane sa tu mieša luxus a chudoba. Chudobné štvrte, favely, sa nachádzajú len kúsok od drahých rezidencií a hotelov. Nie je príjemný pohľad na bezdomovcov žijúcich na uliciach, kde život často nie je len tvrdý, ale aj neľútostný. Množstvo ľudí sa snaží prežiť deň za dňom v týchto podmienkach, bez šance na lepší život.
A potom je tu problém drog, ktorý je v niektorých oblastiach veľmi prítomný. Závislosť je tu viditeľná na každom kroku a drogové kartely ovládajú mnohé časti mesta, kde sa ľudia snažia prežiť v podmienkach, ktoré vyžadujú obrovskú odvahu a silu. Tento problém, ktorý sa ukrýva v temných uličkách a bočných štvrtiach, zanecháva ťažkú stopu na obraze mesta.
Ale aj napriek týmto negatívnym aspektom Rio de Janeiro nestráca svoju magickú energiu. Mesto, ktoré aj v tých najťažších chvíľach vie rozžiariť svojich obyvateľov aj turistov svojím úsmevom, farbami a nevyčerpateľným životným elánom. Rio de Janeiro je takým miestom, ktoré zanechá v človeku zmiešané pocity – hĺbku a krásu, ale aj tvrdú realitu života, ktorá sa ťažko ignoruje. No práve tento kontrast, tento boj medzi svetlom a tmou, robí Rio jedinečným a nezabudnuteľným.
São Paulo
Najväčšie mesto Brazílie nepatrí medzi tradičné turistické miesta, ale rozhodne sa São Paulo oplatí vidieť už len pre jeho parky a jedinečnú atmosféru mesta.
Pre cestu z Rio de Janeiro do São Paulo sme si vybrali lietadlo. Po rannej kávičke sa presúvame na letisko Santos Dumont. Na letisku s veľkým údivom zisťujeme, že lietadlá do São Paulo lietajú takmer každých 20 minút. Tieto lety nevyužívajú ani tak turisti ako obchodníci a pracujúci ľudia smerujúci na schôdzky do São Paulo. Z lietadla dávame posledné s Bohom najznámejším turistickým atrakciám Ria a čaká nás ďalšie dobrodružstvo.
Pred pristávacím manévrom sa pozerám z okna udivujúc sa z veľkosti mesta. Z výšky vyzerá mesto ako jedna veľká hromada betónu v podobe domov, budov, vežiakov a mrakodrapov. Je to nekonečné mesto. Mesto má obrovský dopravný systém a z lietadla pozorujem plné diaľnice áut pohybujúcich sa ako mravce. Nezadržateľne sa blížime k zemi a pristávame rovno medzi domy v husto zastavanej oblasti. Mám pocit, že pristávame niekomu v záhrade.
Prvý dojem v São Paulo
Cestou z letiska obdivujeme mesto z diaľnice plnej áut a motoriek, ktoré tu majú svoje vlastné motopruhy. V diaľke vidíme veľa nových a moderných stavieb a domov. Diaľnicu lemujú protihlukové steny, ktoré sú celé pokryté bujnou zelenou vegetáciou. Ako býva už zvykom, nechali sme sa zaviesť až k hlavnej vlakovej stanici, kde sa začína naše putovanie mestom.
Budova hlavnej vlakovej stanice je nádherná čistá historická stavba s mohutnou oceľovou konštrukciou nad nástupišťami. Na prvý pohľad vyzerá ako historická železničná stanica kdesi v Európe. Bezdomovcov a tulákov je tu ako šafranu.
Mesto São Paulo je plné výškových domov a v jednom z nich bývame aj my. Na recepcii nás už čaká milý ochrankár, ktorý nás sprevádza celým objektom a ukazuje nám súkromný bazén, posilňovňu, saunu či práčovňu. Následne sa vyvezieme do 17. poschodia, kde na nás čaká luxusný apartmán s ešte luxusnejším výhľadom na celé mesto.
Koloniálne São Paulo
Aj São Paulo v centre mesta ukrýva veľa historických stavieb z obdobia portugalskej kolónie. No najprv navštevujeme pompéznu historickú stavbu mestského divadla, ktorej stavba bola inšpirovaná parížskou operou. Odtiaľto vedie do koloniálneho centra mesta široká promenáda. Medzi koloniálnymi stavbami sa do výšky šplhajú vysoké domy z 30. rokov minulého storočia a vedľa nich stoja brutalistické vežiaky.
Ani tu sa v koloniálnom centre mesta nezachovala koloniálna historická atmosféra. Turistov tu veľa nie je, za to policajtov áno. Aj tu sú neoddeliteľnou súčasťou ulíc bezdomovci a tuláci pod vplyvom drog.
Dorazili sme na námestie Sé, kde stojí dominanta mesta. Metropolitná Katedrála Nossa Senhora da Assunção zo začiatku 20. storočia s novogotickou architektúrou a renesančnou kopulou. Ku katedrále vedie malá promenáda, ktorú po stranách lemujú vysoké palmy, ktoré stoja ako hradná stráž. Je to veľmi pekné fotogenické miesto. Tu už stretávame prvých turistov.
Celé okolie katedrály však nie je veľmi prívetivé miesto. Skupina policajtov sa tu márne snaží odohnať špinavých a smradľavých bezdomovcov či zdrogovaných feťákov.
Ďalšou pešou tepnou sa dostávame na námestie ku kláštoru Pateo do Collegio, kde je dnes múzeum. Známejšou pamiatkou je bez pochyby kláštor Mosteiro de São Bento. So svojou mierene zvláštnou byzantskou architektúrou patrí medzi najnavštevovanejšie pamiatky mesta. Je to pokojné a tiché miesto uprostred rušných ulíc veľkomesta.
Mercado Municipal de São Paulo
Zvedavosť a hlad nás ťahajú na návštevu mestského trhoviska. Čím sme bližšie k trhovisku, tým sú ulice plnšie obchodov a obchodníkov. Vo všetkých prízemiach okolitých domov sú obchody miestnych podnikateľov. Hustota ľudí je stále väčšia a my nepochybujeme o tom, že sa blížime k trhovisku. Trochu mi to začína pripomínať rušné ulice juhovýchodnej Ázie. Chaos, hluk, trúbenie, kričanie, hurhaj a množstvo obchodníkov s vozíkmi nám indikujú, že tu sme správne.
Trhovisko z roku 1933, Mercadão je dnes považované za symbol mesta. Budova má neoklasickú a art deco architektúru, ktorá je nielen krásna, ale aj historická. Je to naozaj krásna historická stavba s čisto bielou fasádou. Je čas obeda a preto to tu žije na maximum. Miešajú sa tu všetky vône a chute.
Mercadão má živú a rušnú atmosféru. Všade sú ľudia, ktorí nakupujú, jedia alebo len obdivujú rôzne stánky. Mnoho miestnych aj turistov sa tu stretáva, aby si užili jedlo a kávu. Aj keď je Mercadão veľmi populárny medzi turistami, miestni ho považujú za neoddeliteľnú súčasť života v São Paulo. Často sem prichádzajú na nákup čerstvých potravín alebo na rýchly obed.
Mäso, ryby, syry, ovocie, zelenina, sušené plody, káva a čerstvé upečené sladké pečivo vyvoniavajú celým trhoviskom. Zastavili sme sa pri jednom zo stánkov s ovocím, kde obdivujeme hromady farebného a vylešteného ovocia. V tom k nám pribehne obchodník a začne nám ponúkať ovocie na ochutnávku.
Skúšame, prvé, druhé, tretie ovocie…, obchodník je taký rýchly, že nestíhame jesť jedno a už nám dáva druhé, tretie a štvrté ovocie. Všetko nám dáva zadarmo a my ochutnávame exotické ovocie ako açaí, maracuja, jackfruit, mango, figy s jahodami alebo diablovo ovocie s vysoko kontrastnou ružovou farbou.
Rozhodli sme sa, že po tak chutnej ukážke si nejaké ovocie musíme kúpiť. Vybrali sme si to najchutnejšie a položili na váhu. V tom sme ale zistili, že ochutnávka ovocia rozhodne nebola zadarmo, ale bola zaúčtovaná v našom nákupe.
Cestou z trhoviska sa dostávame do štvrte, kam asi veľa turistov nezavíta. Je tu plno neobývaných, zničených, posprejovaných a poškodených domov. Vyzerá to tu ako v drogovom „doupě“ závislákov a bezdomovcov. A my z toho nemáme dobrý pocit. Radšej utekáme k ubytovaniu. kde nás čaká bazén, kde si dáme odpočinok.
Druhá tvár São Paulo
Ďalší deň máme na pláne návštevu krajších ulíc São Paulo. Prvá zastávka je Museo do Ipiranga. Je to jednou z najpôsobivejších a najvýznamnejších kultúrnych pamiatok v São Paulo. Hneď po príchode na nás urobila silný prvý dojem vznešenosť budovy a krása okolitých záhrad. Je to tu ako v brazílskom Versailles. Človek nemá pocit, že je v Brazílii, ale niekde na zámku v Európe. Honosné a impozantné múzeum je elegantné a plné života.
Interiér múzea ponúka krásne zostavenú cestu brazílskou históriou s exponátmi, ktoré zdôrazňujú nezávislosť krajiny, jej kultúrnu identitu a sociálny vývoj. Expozície sú moderné a interaktívne, takže je ľahké stráviť hodiny objavovaním bez pocitu uponáhľanosti.
Záhrady a vonkajšie priestory sú rovnako veľkolepé. Za múzeom je park pripomínajúci viac džungľu ako mestský park. Naopak pred múzeom je to príjemný anglický park Parque da Independência
s vodnými prvkami. Zelená tráva je ako na golfovom ihrisku pokosená na milimeter presne.
Prechádzka po upravenom parku pôsobí pokojne a osviežujúco a ponúka nádherné výhľady na múzeum a ideálne miesta na fotenie. Nie je to len miesto na učenie sa histórie – je to miesto, kde môžem skutočne pocítiť význam brazílskeho príbehu. Museu do Ipiranga rozhodne stojí za návštevu. Je to krásne majstrovské dielo a kultúrna destinácia, ktorú je nutné v São Paulo vidieť.
Cestou z mierneho kopca prichádzame k obrovskému monumentu na vysokom podstavci Monumento à Independência, ktorý nám ukazuje dôležitosť brazílskej nezávislosti. Tento pamätník odkazuje na 7. September 1822, kedy Dom Pedro I. deklaroval nezávislosť Brazílie.
Park Ibirapuera
Vysoké teploty nás nútia ukrývať sa pod korunami stromov a preto sme sa rozhodli, že navštívime park Ibirapuera, ktorý so svojou rozlohou môže konkurovať centru mesta. Park Ibirapuera v São Paulo je jedným z najlepších mestských parkov na svete. Park Ibirapuera každoročne navštevujú milióny turistov a miestnych obyvateľov vďaka svojej živej a príjemnej energii. Pri návšteve môžeme vidieť trénujúcich športovcov, cyklistov, korčuliarov alebo skupinky, ktoré si užívajú piknik.
Je to miesto zelene, oddychu a pokoja. Široké asfaltové bulváre pre cyklistov s viacerými pruhmi križujú menšie cestičky lemované lavičkami. V parku nechýbajú ani veľké jazerá a množstvo možností na trávenie voľného času.
S kokosom v ruke vyrážame na dlhú prechádzku parkom. Užívame si tiché útočisko uprostred rušného srdca São Paulo. Prechádzame okolo jazier, stromy sa jemne hojdajú v rytme vánku a slnečné lúče sa odrážajú od hladiny vody, čo vytvára pocit pokoja a prírody, ktorá sa spojila so samotným mestom. Tento park, ktorý bol navrhnutý slávnym architektom Oscarom Niemeyerom, je miesto, kde sa príroda a moderná architektúra stretávajú v harmónii.
Prechádzame rôznymi zákutiami od malebných záhrad až po kľudné chodníky. Je to super miesto, kde si môžem len tak sadnúť na trávu a pozorovať okolitý svet. Pozorujem cyklistov, či prechádzajúcich sa miestnych s domácimi maznáčikmi. V pozadí sa miešajú zvuky ticha prírody so zvukmi rušného veľkomesta, ktoré spolu s výhľadom na mrakodrapy mi pripomínaj, že som stále v meste.
Avenida Paulista
Avenida Paulista je jednou z najznámejších a najrušnejších ulíc v São Paulo. Je to symbol mesta, ktorý spája moderné obchodné centrum s kultúrnymi a historickými miestami. Pozdĺž tejto širokej avenue sú vybudované impozantné mrakodrapy, múzeum MASP (Múzeum umenia São Paulo), nákupné centrá, reštaurácie a kaviarne. Je to miesto, kde sa stretávajú rôzne kultúry, umenie a obchod, a zároveň ideálny bod na prechádzky a obdivovanie mestského života.
Tento najznámejší nákupný a obchodný bulvár pozná asi každý Brazílčan. A keď sa povie São Paulo, každý si predstaví toto miesto. Po dobrom obede nikdy neuškodí príjemná prechádzka. Medzi vysokými mrakodrapmi je umiestnený park Parque Tenente Siqueira Campos – Trianon, ktorý mierne pripomína mestskú džungľu. Prechádzame chodníčkami v bujnej zelenej vegetácii. Tento park je presným opakom celej známej ulice, ktorá viac pripomína betónové a sklenené monštrum.
K večeru sa okolité kancelárske budovy začínajú vyprázdňovať a celý bulvár sa zaplňuje slušne oblečenými úradníkmi, obchodníkmi, úradníkmi a pracovníkmi, ktorí smerujú domov. Spolu s našim ženským osadenstvom s mierne boľavými nohami vymetáme miestne nákupné centrá až do neskorého večera.
Čo si myslím o São Paulo
São Paulo je mesto, ktoré nikdy nespí, je plné kontrastov chudoby a bohatstva a nekonečnej energie. Spojuje minulosť s prítomnosťou, kde každá ulica, park či trh rozpráva svoj vlastný príbeh. Rušné centrum mesta ma absolútne pohltilo, no zároveň som si užil aj chvíle pokoja, napríklad v parku Ibirapuera alebo prechádzkou po Avenida Paulista. São Paulo nie je len bežná destinácia, je to veľkomesto živé, rôznorodé a vždy plné prekvapení.
Foz do Iguaçu
Foz do Iguaçu je bránou k prírodným zázrakom – od majestátnych vodopádov Iguaçu po fascinujúci svet prírody v Parque das Aves. Mesto, ktoré očarí každého.
Nasadáme do lietadla a lúčime sa s poslednými výškovými budovami. Už z lietadla vidím, že sa blížime do úplne iného sveta. Mrakodrapy vystriedala zelená oáza. Zelené polia a lúky pretína rieka Paraná, ktorá rozdeľuje región medzi tri krajiny (Brazília, Argentína, Paraguaj). Výhľadu z lietadla teraz dominuje veľká vodná plocha z obrovskej nádrže vodnej elektrárne Itaipu.
Sme na letisku v meste Foz do Iguaçu. Vychádzam z lietadla a hneď prvý moment je prekvapivý. Ihneď cítim, že je to iné miesto. Vysoká teplota a vysoká vlhkosť nás sprevádzajú od prvého momentu. Príroda nám dáva najavo, že sme sa dostali až do džungle. Rušné ulice svetovej megapole vystriedala pokojná atmosféra malého mesta.
Presunuli sme sa na ubytovanie do moderného apartmánu na hlavnej ulici. Umierame od hladu, ale všetky reštaurácie sú momentálne zatvorené. Ľudia sú v práci takže nie je dôvod jesť a otvárať reštaurácie. Presúvame sa do centra mesta, ale aj centrum mesta je rovnako unavená a mierne uspatá štvrť ako aj tá naša. Mierne zúfalí sme našli jednu reštauráciu, kde si dávame neskorý obed.
V reštaurácii sa napokon zdržiavame dlhšie ako sme čakali. Vychádzame z nej až tesne pred západom slnka. No okolité ulice sa úplne vyprázdnili. Všetky obchody a služby sú zatvorené, ulice prázdne. Za to reštaurácie sa pomaly otvárajú a mesta sa prebúdza do nočného života.
Druhý deň ráno sa zobúdzame do hmlistého počasia. Silný opar nám pripomína, že sme v džungli. Po chvíli sa opar čoskoro vytratí a nám sa ukazuje slnko v celej svojej kráse. V neďalekom supermarkete nakupujeme drobné občerstvenie a vyrážame na najväčšiu turistickú atrakciu.
Národný park Iguaçu
S lístkom v ruke sa postavím k dlhému radu netrpezlivých zvedavcov. Z návštevníckeho centra je to k vodopádom ešte 11,5 km, takže nás tam odvezie turistický autobus. Je možnosť prenajať si bicykel a odviesť sa k vodopádom po cyklistickom chodníku. Myslím, že výstražné tabule s nebezpečnou divou zverou s obrázkami púm či leopardov odstrašujú k prechádzke divokou džungľou. Autobus sa presúva upravenou cestou, ktorá je akoby vysekaný kus v bujnej vegetácií. Všade naokolo nás je husto zarastená džungľa. Cestu nám spríjemňujú leguány, motýle alebo kapibary.
Vystupujeme z autobusu a už z diaľky vidíme prvé prúdy vody. Ihneď sa tu tvorí dlhý rad návštevníkov, lebo všetci chcú mať fotku hneď z prvého miesta. No neuvedomujú si, že najkrajšie výhľady a fotky ich čakajú až na konci cesty.
Turistickou cestou prechádzame džungľou. Po našej lavici je možné obdivovať bujnú vegetáciou džungle, na pravej strane je výhľad na argentínsku stranu národného parku, kde sa nachádza väčšina vodopádov. Je to príjemná prechádzka, ktorú nám občas prerušia miesta určené na fotografovanie, kde sa často zastavujeme. Občas nám cestu prekrížia nosále, ktoré tu žijú a ktoré si veľkú hlavu z turistov príliš nerobia.
Cestičkami sa dostávame až k hlavnej časti, kde sú vodopády najväčšie a najsilnejšie. Občasné mierne kvapkanie odfúknutej vody z vodopádu sa pomaly mení na slabú sprchu. Obliekame si plášte a vyrážame na mokré dobrodružstvo.
Nad jedným z vodopádov je vybudovaný most, odkiaľ je možné pozorovať vodopády z tesnej blízkosti. Je to akoby som sa zrazu stal súčasťou vodopádu. Do minúty som mokrý ako by som vyliezol zo sprchy. Snažím sa zachytiť atmosféru s telefónom, no cez mokrý displej absolútne nič nevidím. Len tajne dúfam, že to telefón vydrží.
Len v tichosti sledujem a uvedomujem si, že vodopády Iguaçu sú jedným z najúchvatnejších prírodných divov na Zemi. Je to miesto, kde sa zráža obrovské množstvo vody, tancujúce v nekonečnom pohybe, čím vodopády vytvárajú symfóniu prírody, ktorá ma doslova vtiahne do svojej náruče. Je to miesto, kde sa pokojná voda rieky Iguaçu mení na divokú vodnú šelmu. Je to miesto, kde neustály vodný opar vytvára so slnečnými lúčmi dúhový tanec farieb. Je to miesto, kde spev vtákov zaniká pod hrozným hlukom valiacej sa vody.
Každý z týchto 275 vodopádov, ktoré sa rozprestierajú na niekoľkých kilometroch, pôsobí ako zrkadlo nekonečného pohybu. Sila vody sa rozbíja o skaly a s hukotom sa spúšťa do hlbokej rokliny. Tento prírodný zázrak nielenže zanecháva na tvári jemný vánok, ale dotýka sa aj najhlbších zákutí duše, kde sa zrazu stáva všetko neodolateľne krásne.
Z každého uhla sa mi otvára iný pohľad na tento prírodný zázrak – z diaľky vidím, ako sa vodopády vlievajú do zelenej džungle, zatiaľ čo zblízka je každá kvapka vody taká silná, že cítim jej energiu priamo v srdci. Aj keď je Iguaçu v skutočnosti bezmerne mocné, jeho krása je zároveň nežná – je to krásna kombinácia sily a jemnosti, ako kontrast medzi divokosťou rieky a pokojom okolitej prírody.
Tento pohľad ma pohlcuje ako nejaký tajomný sen, v ktorom sa aj čas zdá byť zastavený, a zrazu sa cítim byť súčasťou niečoho veľkého, niečoho, čo presahuje slová a necháva len pocit úžasu a pokoja v duši.
Diablov hrtan
Garganta del Diablo je srdcom vodopádov Iguaçu, ktoré bije tak silno, až sa chveje zem. Je to obrovská kamenná podkova, do ktorej sa rieka Iguaçu vrhá bez váhania, akoby sa rozhodla skočiť do vlastného sna. Voda tu nepadá – ona sa rúti, mizne v hĺbke 70 metrov a mení sa na biely dych, ktorý stúpa k nebu ako tajomná modlitba.
Hukot je ohlušujúci, no zvláštne upokojujúci. Človek má pocit, že stojí na hranici dvoch svetov – jedného pevného a istého, a druhého divokého, nekonečného. Jemná hmla sadá na pokožku ako chladný dotyk prírody, zatiaľ čo slnko v nej kreslí dúhy, prchavé a nežné, akoby sa snažilo skrotiť túto surovú silu.
Diablovo hrdlo nie je desivé, hoci nesie také meno. Je skôr úprimné. Ukazuje prírodu bez zábran, bez ticha, bez kompromisov. A práve v tejto nespútanosti je jeho krása – monumentálna, hypnotická a hlboko dojímavá. Keď sa od neho odvrátiš, nesieš si v sebe jeho ozvenu ešte dlho, ako tlkot vody ukrytý niekde pod rebrami.
Výhľad na Diablov hrtan je najkrajší ale z Argentíny. A tam sa dostaneme až zajtra.
Vodopády Iguaçu nie sú len miestom, ktoré vidím – sú zážitkom, ktorý cítim. A to doslovne. Spájajú v sebe silu aj krehkú krásu, hluk aj ticho v duši. Keď odchádzam, voda mi zostáva na tvári a posledné kvapky vody sú ako ozvena, ktorá so mnou putuje ďalej ako spomienka na to, aká veľkolepá vie byť príroda.
Svet vtákov
So silným zážitkom v srdci kráčame k autobusu, ktorý nás znovu odvezie do návštevníckeho centra. V tesnej blízkosti vstupu do národného parku Iguaçu sa v korunách stromov skrýva Parque das Aves, kde majú svoj domov najkrajšie vtáky sveta.
Tento vtáčí park je nádherná tropická oáza v srdci džungle. Atmosféra miesta je úžasná v tom, že pri otvorení dverí do voliéry sa stávam súčasťou života vtákov. Je to úžasný pocit chodiť medzi krásnymi vtákmi a obdivovať ich lietanie. Medzi prvými obdivujem ľahkosť plameniakov. Škriekavým zvukom si získavajú moju pozornosť aj vtáky rôznych farieb, tvarov a veľkostí, ktorých som nikdy predtým nevidel. Tmavo čierne vtáky s korunkou na hlave vztýčene a hrdo pózujú ako kráľ pred svojim služobníctvom.
V ďalšej voliére mi nad hlavou lietajú papagáje sýtej červenej farby. Ich tmavé veľké a mierne zahnuté zobáky vzbudzujú vo mne mierny rešpekt. Upokojenie hľadám v ďalšej voliére, kde ma s malými očičkami sleduje malá sovička, ktorú musím hľadať medzi stromami. Veľký rešpekt vzbudzujú veľké a nebezpečné dravce, ktoré dlhými drápmi vtláčajú do stromu odtlačky.
Ako tak prechádzam medzi voliérami, tak otváram dvere do voliéry, kde nie je počuť vlastného slova. Desiatky hlasne škriekajúcich zelených papagájov sa hlasne dohadujú o tom, ktorý z nich škrieka hlasnejšie. Moje ušné bubienky ako porotcovia sa ale nedokážu rozhodnúť, lebo hlasné škriekanie je doslovne nepríjemné.
Vtáky sú tu ako doma a vôbec ich netrápia turisti. Na turistov sú zvyknutí a preto sú ochotní len tak pózovať na zábradlí či na plote. Tesne vedľa mňa stojí a pózuje veľký tukan, ktorý sa ma vôbec nebojí. Mám ho na dosah ruky. Môžem si ho pohladkať. Je taký krotký a kľudný.
V poslednej a azda najväčšej voliére sa zdržiavam asi najdlhšie. Stojím na mieste, ktoré môže byť typickým obrazom Brazílie a jej prírody. Nad hlavou mi v tesnej blízkosti lietajú veľké, pestrofarebné papagáje, ktoré mám na dosah ruky. Cítim sa ako by som bol priamo u nich doma. Predvádzajú sa mi jeden cez druhého. Svoje farebné períčka rozťahujú na svetlo, aby sa mi ukázali v čo najkrajších pózach.
Sú tu modré papagáje Ara, či červené papagáje s pestrým perím, typickým pre Brazíliu. Stojím tu v srdci parku, obklopený zvukmi tropickej džungle a zvukmi divokých vtákov. Stojím vo svete plnom farieb a života. Papagáje sa tu naháňajú a v tanci svojich operených krídiel znie ich spev, ktorý napĺňa tichý okamih. Ich pestrofarebné perie, od hlbokých červených a modrých tónov po žiarivé zelené a žlté odtiene, sa trblieta pod slnkom, ako keby každý z nich mal svoj vlastný malý kúsok dúhy.
Každý papagáj má svoj vlastný štýl – niektorí sa hrdinsky vypínajú na vetvách, ako by sa tešili z toho, že sú v centre pozornosti, iní sa schovávajú v tieni, ale aj tam si udržiavajú svoj mystický šarm. Ich pohľady sú plné inteligencie a zvedavosti, akoby vedeli, že sú súčasťou niečoho väčšieho, niečoho, čo fascinuje aj ľudí. Stojím tu fascinovaný týmto malým vtáčím vesmírom krásy a farieb. V každom pohybe papagájov cítim ich slobodu a radosť z bytia. A pri pohľade na nich cítim trochu aj miernu závisť, pretože môžu lietať.
Najmenšie vtáky
Nie všetky vtáky sú držané vo voliérach. Sú tu aj miesta, kde sa schádzajú aj voľne lietajúce vtáky. Prechádzam sa záhradou, keď v tesnej blízkosti uší počujem len bzum, bzum. Skôr, než sa otočím, tak už je na druhej strane. Nestíham sa otáčať za nim. Je to maličký len pár centimetrový kolibrík – najmenší vtáčik sveta.
Má tu vytvorené najlepšie podmienky a preto sa sem rád vracia. Rozhodol som sa, že si ho vyfotím. No je to takmer nemožné. Kolibríky sú najmenšie, ale sú aj veľmi obratné vtáky. Ich tempo je neskutočné. Rýchle bzum bzum a je fuč. Vyfotiť kolibríka je takmer nemožné a zachytiť na video potrebuje dávku trpezlivosti.
Podarilo sa mi to. Stojím ticho bez pohybu a takmer ani nedýcham. Pozorujem malého kolibríka, ktorý sa objavil tesne pred mojou tvárou. Jeho krídla sa natriasajú rýchlosťou, ktorá ich robí takmer neviditeľné. A aj napriek tomu sa dokáže obratne pohybovať medzi rastlinami a kvetmi. Každý jeho pohyb je tak jemný a tak rýchly. Ako by sa mi zdalo, že existuje mimo náš časový priestor. Takmer nedýcham. Som len fascinovaný jeho krásou.
S ďalším silným zážitkom z lona divokej prírody odchádzame z džungle s plnými srdcami fascinujúcich energií a vibrácií prírody.
Marco das Três Fronteiras
Dnešný deň zakončuje kultúrny zážitok z Marco das Três Fronteiras. Je to geografický bod, kde sa stretávajú hranice Brazílie, Argentíny a Paraguaja. Na prvý pohľad je to niečo ako zábavný park, pretože sa tu vysoké kolo týči nad hranicami. No reálne je to miesto, kde sa stretáva kultúra vyššie spomínaných krajín. Tento bod tu spája tri národy a ich kultúru a históriu. Nad riekou Paraná sa týči moderný most, ktorý spája Paraguaj a Brazíliu. Na horizonte vedľa mosta sledujem obrysy sveta, ktorý je pre mňa ako tajná mapa.
Jemne vlniaca sa hladina rieky, ktorá miestom preteká, je akýmsi symbolom plynutia času medzi týmito tromi krajinami. Mám pocit, že stojím na priesečníku ciest. Nielen geografických, ale aj ciest kultúry, tradícií a histórie. Večerný program je dôkazom toho, že Marco das Três Fronteiras je miestom, kde sa krajiny rozdeľujú, ale aj spájajú. Tanečné predstavenie každej krajiny nám znázorňujú ich kultúru a identitu.
Cítim, že dnešný večer skrýva v sebe pocit rozdielnosti, ale zároveň aj pocit jednoty. Je to akoby sa každý okamih s vlastnou dušou zlieval práve do jedného bodu.
OURO PRETO
Kedysi v období zlatej brazílskej horúčky bolo Ouro Preto jedným z najvýznamnejších miest sveta. Dnes už je to malé pokojné mesto, ktoré stále ukrýva bohatstvo.
I keď Ouro Preto nie je veľmi známe miesto ani nepatrí medzi masovo navštevované lokality, tak rozhodne stojí za návštevu. A možno práve preto, že nie je ovplyvnené masovým turizmom si dokázalo zachovať historickú atmosféru koloniálneho mesta. Rozhodol som sa ho pridať na itinerár. A neľutujem.
Ouro Preto dnes
Stojím na hlavnom námestí, ktoré je vydláždené krvavými stopami domorodých Indiánov a afrických otrokov. Zomreli ich tu tisíce v najkrutejších podmienkach. Dnes ráno sa mesto prebúdza do mierne zamračeného dňa. Predpoveď hlási, že čoskoro majú prísť silné búrky. Námestie je poloprázdne, miestne obchody sa ešte len otvárajú. Turistov je tu minimum.
Uprostred námestia stojí na vysokom podstavci socha významnej brazílskej osobnosti – Tiradentesa, ktorý sa významnou mierou podieľal na brazílskej nezávislosti. Na jednej strane je vybudovaný prepychový guvernérsky palác, na druhej strane námestia sa týči veža barokového paláca, kde sídli Museu da Inconfidência. Námestie je na miernom návrší, takže môžem obdivovať okolité ulice v údoliach. Nad každým sa týči kostol. Tým, že je mesto vybudované v ťažkom teréne, tak ulice idú stále do kopca a z kopca a potom zase naopak. Niektoré z nich ale poriadne strmé.
Keďže celá oblasť je plná drahých kameňov, ktoré sa ťažia ešte dnes, tak miestne obchody a stánky na druhom námestí sú plné miestnych, ktorí predávajú opracované kamene a šperky. Niektoré obchody patria medzi svetovú špičku v exporte šperkov a drahých kameňov do celého sveta.
Prechádzame sa ulicami a obdivujeme krásne viac ako 200 storočné domy. Domy majú bielu fasádu, červenú škridlovú strechu a farebné okenné rámy. Prevláda modrá farba, ale sú tu vidieť aj červená, žltá, zelená, šedá alebo hnedá. Každý jeden dom v sebe ukrýva príbehy otrokov, ktorí ich obývali.
Zlatá horúčka na vlastnej koži
Vyzerá to tak, že predpoveď počasia im vychádza a nad mestom sa zmráka a padajú prvé dažďové kvapky. Je najlepší čas sa ukryť pod strechu, alebo pod zem. Rozhodli sme, že navštívime baňu, kde sa ťažilo zlato. Neďaleko hlavného námestia je vstup do jednej z nich.
Dávame si na hlavu bezpečnostnú prilbu a pomaly sa vnárame do hlbokej diery. S 19-ročným chalanom, ktorý nás sprevádza v podzemí obdivujeme posledné stopy a zvyšky po ťažbe zlata. Chalanisko je šikovný a očividne má naštudovanú históriu, pretože nám popisuje ako sa vlastne ťažilo a ako sa to vyťažené zlato vyvážalo. Občas prihodí vtipnú hlášku, že keď nájdeme nejaké zlato, máme sa s nim rozdeliť.
Zrazu zastaví a ukazuje nám malú dieru, kam sa dospelý človek nezmestí. Mráz mi prebehol po chrbte, keď nám povedal, že v tejto malej diere pracovali detský otroci. Zblízka pozorujeme zlaté žily, kde sú vidieť posledné stopy drahého kovu.
Neskôr sa z odbornej prednášky stane kamarátska diskusia, lebo je to futbalový fanúšik a začína nám rozprávať svoj príbeh ako mohol vidieť brazílskeho futbalistu Neymara na vlastné oči hrať futbal. Keď nám to hovoril v tej tme sa mu úplne rozžiarili jeho oči. A ukazuje nám fotky a videá zo zápasu.
V zajatí hôr a kameňa
Zistili sme, že prestalo už pršať a žiadna ďalšia apokalypsa nehrozí, tak vyrážame do ulíc mesta. Dnes má mesto okolo 75 000 obyvateľov, ale svojou atmosférou mi viac pripomína malé mesto ako napríklad Banskú Štiavnicu, ktorá má podobnú históriu. Ulice sú tiché a pokojné a domáci obyvatelia tu žijú pomalý a pokojný život. Bujarý nočný život by sme tu hľadali zbytočne. Veľa domov je tu prenajímaných na krátkodobé ubytovanie pre turistov.
Slnečné lúče sa snažia pretlačiť medzi hustú oblačnosť a krásne osvetľujú okolité kopce a hory. Všetky kopce sú krásne zelené a pokryté hustou vegetáciou. Vybral som sa na prechádzku úzkymi uličkami medzi staré domy. Na prvý pohľad architektonicky všetky vyzerajú rovnako, no každý je ale iný. Keď som sa vydal na cestu do Ouro Preto, mal som pocit, že vchádzam do iného sveta. Je to úplne iná Brazília po akej sme doteraz cestovali.
Moje kroky ma vedú úzkymi dláždenými uličkami, ktoré sa krútia ako hady. Prechádzam okolo impozantných barokových kostolov, ktoré ukrývajú najväčšie bohatstvo tohto regiónu a mesta. Ale žiaľ musím si počkať až do zajtra, kedy sa otvoria ich brány.
Najviac ma fascinujú tie uličky, ktoré sú ako labyrint, kde sa strácam, ale zároveň nachádzam stále skryté a zaujímavé miesta. Z každého rohu sa mi naskytá nový pohľad na mesto, ktorý je ešte viac magický ako ten predchádzajúci. Fotím ako o život a neviem sa rozhodnúť, ktorý uhol, ktoré miesto je krajšie.
Počas prechádzky som sa občas zastavil pri starej budove Museu Casa dos Contos, ktorá mi pripomína časy, keď bolo Ouro Preto bohatým mestom počas zlatej horúčky. Budova dnes dýcha históriou, jej krásne schodiská, brány a balkóny vyzerajú, akoby sa z nich vynoril portugalský guvernér.
Museu Casa dos Contos
Museu Casa dos Contos je určite jedným z najzaujímavejších a historicky najvýznamnejších miest v Ouro Preto, a to nielen kvôli svojej architektúre, ale aj kvôli tomu, čo sa v ňom nachádza.
Pri vstupe do múzea som okamžite pocítil zmenu atmosféry. Tento dom, postavený v barokovom štýle, má nádhernú fasádu, ktorú zdobia ozdobné prvky typické pre toto obdobie. Vnútri je celé múzeum rozdelené do niekoľkých miestností, ktoré rozprávajú príbeh o brazílskom koloniálnom období a bohatstve, ktoré prinieslo zlato do tejto oblasti.
Expozícia múzea je fascinujúca, pretože ponúka pohľad na každodenný život v 18. storočí, keď Ouro Preto zažívalo zlatú horúčku. Pre mňa bolo najzaujímavejšie to, že múzeum sa nezaoberá len históriou zlata, ale aj históriou peňazí, bankovníctva a daňového systému, ktoré vznikli v tomto období. Je to veľmi unikátna perspektíva, ktorá ukazuje, ako sa vyvíjala ekonomika Brazílie a aký vplyv mala na všetky oblasti života.
V jednej z miestností sa nachádzajú staré peniaze, mince a rôzne historické dokumenty, ktoré ukazujú, ako fungoval systém správy bohatstva v Brazílii počas koloniálnych čias. Múzeum tiež obsahuje nádherné umelecké diela, sochy a historické predmety, ktoré sú s touto érou späté. No musím sa priznať, že expozícia s mincami a peniazmi z celého sveta je najzaujímavejšia.
Po návšteve múzea som sa vybral na prechádzku cez miestne trhy, kde sa predávali tradičné remeselné lokálne výrobky. Ako inak z kameňa alebo zlata. Na trhoch bolo cítiť život a ruch – ľudia sa smiali, hovorili o svojej práci a ponúkali svoje výrobky, ktoré mali jedinečný šarm. Aj keď som neplánoval nakupovať, táto atmosféra ma nenechala chladným a musel som si niečo z miestnej výroby kúpiť – krásne ručne vyrábané kamenné dekorácie, ktoré mi pripomínajú moje putovanie mestom Ouro Preto.
Keďže sme v horách v nadmorskej výške približne 1200 m.n.m., tak počasie sa tu rýchlo mení. Tak začalo zase pršať. Nevadí. Už je čas večera a mesto sa pomaly zase vyprázdňuje a chystá sa na spanie.
Tour de kostoly v Ouro Preto
Už od rána sa na mňa usmieva slnko a ja viem, že dnes ma čaká návšteva kostolov. Ouro Preto je skutočným rajom pre milovníkov histórie, architektúry, a religióznych stavieb. Mesto je známe svojimi nádhernými barokovými kostolmi, ktoré nielen ukazujú vplyv portugalskej architektúry, ale aj jedinečný brazílsky štýl.
Igreja de Nossa Senhora do Carmo
Kostol Igreja de Nossa Senhora do Carmo je pravdepodobne najznámejším a najviac fotografovaním kostolom v Ouro Preto. Je to pravý klenot brazílskeho baroka, postavený v 18. storočí, ktorý kombinuje nádherne zdobenú fasádu a interiér, ktorý je pohlcujúci. Ten ale dnes neuvidím, lebo kostol je dnes zatvorený. Našťastie sa tu môžem pokochať najlepším výhľadom na mesto. Kostol je vybudovaný neďaleko hlavného námestia na kopci a pod nohami sa mi otvára celý región. Na ďalekých kopcoch sledujem malé historické domčeky s rovnakou architektúrou.
Igreja de São Francisco de Assis
Vybral som sa dláždenou uličkou dolu z mierneho kopca a prišiel som k ďalšiemu z barokových skvostov Ouro Preto. Práve sa otvárajú veľké zelené drevené vráta a kostolník víta prvých návštevníkov.
Keď som vošiel dovnútra, okamžite ma uchvátila atmosféra. Prvý dojem bol ako z iného sveta – všetko v kostole je vznešené, elegantné a majstrovsky vypracované. Klenby sú pokryté krásnymi freskami, ktoré vyobrazuje anjelov, svätcov a biblické výjavy, pričom všetko je zladené v jemných farbách.
Najviac som obdivoval samotný oltár, ktorý je vrcholom bohatstva celého kostola. Tento oltár je bohatý na pozlátené ozdoby a sochy, ktoré sa rozprestierajú až k stropu. Socha sv. Františka, ktorý je patrónom kostola, je veľmi výrazná a dotvára dojem bohatstva a duchovnosti, ktorý celý priestor vyžaruje. I keď bol tento svätec chudobný, tak tento kostol žiari bohatstvom. Kostol nie je len historický, ale aj vizuálne ohromujúci.
Igreja da Venerável Ordem Terceira de Nossa Senhora das Mercês e Perdões
V tesnej blízkosti kostola sv. Františka z Asissi je ďalší kostol na dnešnom zozname. Kostol s naozaj dlhým názvom je naozaj jedným z najzaujímavejších, aj keď menej známych, kostolov v Ouro Preto. Na rozdiel od iných kostolov v Ouro Preto je výzdoba kostola mierne chudobnejšia. Nie je tak prehnane opulentná. No napriek tomu aj tento kostol má svoje čaro.
Zvonku je kostol zdobenými jednoduchými barokovými dekoračnými prvkami. Fasáda je nenápadná a jednoduchá. Biela farba s kombináciou žltej po stranách je symbolom jemnosti. Vchádzam dnu a zisťujem, že i keď je kostol mierne bohatšie dekorovaný, tak stále nie je bohato zdobený ako iné kostoly v Ouro Preto. Z dreva vyrezávaný oltár je pokrytý jemným zlatom a je ústredným bodom celého kostola.
Na podstavci, ktorý pripomína viac schody stojí socha Panny Márie, ktorej je kostol zasvätený. Aby sme našli ďalší zaujímavý atribút kostola, musím zakloniť hlavu a pozrieť sa na strop. Na drevenom strope je obrovská maľba zobrazujúca výjav z biblie.
Za kostolom je maličký cintorín, kde sú hroby len stroho zdobené jednoduchým krížom.
Basílica Nossa Senhora do Pilar
Kostol Nossa Senhora do Pilar je ďalším klenotom barokového štýlu v Ouro Preto, ktorý stojí akoby na skrytom mieste. Z malého údolia len trčia dve barokové veže. Už pri príchode tuším, že tento kostol bude najkrajší. Zrazu akoby sa tu vysypalo vrece návštevníkov a pred kostolom postávajú študenti, ktorí dnes prišli na exkurziu.
Musím sa priznať, že keď som vošiel do kostola, otvorila sa mi pusa a len tichým hlasom som vyslovil prekvapujúce wau. Kostol je plný zlata. Kostol s bohatou výzdobou a najväčším množstvom zlata, ktoré som kedy videl na jednom mieste mi úplne učaroval. Počas 18. storočia bol kostol postavený ako pamätník pre Pannu Máriu, a jeho interiér je pokrytý obrovským množstvom 18-karátového zlata.
Všade kam sa pozriem vidím ohromné množstvo zlata. Obdivujem všetky bočné oltáre a neviem sa vynadívať. Úplne som stratil dych z toľkej krásy. No a keď som uvidel hlavný oltár, tak som úplne onemel. To sa musí vidieť, to sa nedá len tak opísať. Nedokážem slovami vyjadriť takú krásu plnú zlata.
Pohľad na oltár je úplne ohromujúci – všetko od detailných sôch až po klenby zdobené zlatými líniami a ornamentmi. Interiér kostola je naozaj opulentný, plný zlatených detailov, ktoré pôsobia, akoby celé miesto bolo vykladané zlatom.
Ďalším skvostom je neobyčajný organ, ktorý dominuje v prednej časti kostola, s jemnými dvíhajúcimi sa klenbami nad ním. Kostol je príkladom bohatstva, ktoré Ouro Preto zažívalo počas zlatej horúčky, a je považovaný za jeden z najkrajších barokových kostolov v Brazílii. A myslím, že možno aj na svete.
Igreja de Nossa Senhora das Mercês e Misericórdia
Tento kostol je menej známy, ale stále má veľmi dôležitý historický význam. Bola to prvá inštitúcia, ktorá sa venovala poskytovaniu pomoci chudobným a núdznym v meste. Je to menej impozantný kostol v porovnaní s tými, ktoré som doteraz v Ouro Preto navštívil, ale má svoj špecifický šarm. Je to miesto ticha, ktoré ponúka spomienku na čas, keď mesto nebolo len bohaté, ale aj charitatívne.
Kostol môžem zase len obdivovať z vonku, lebo kostol je zatvorený.
Paróquia e Santuário de Nossa Senhora da Conceição
Paróquia e Santuário de Nossa Senhora da Conceição je ďalším fascinujúcim a historicky významným kostolom v Ouro Preto, ktorý si zaslúži tvoju pozornosť. Tento kostol je nielen duchovným centrom mesta, ale aj jedným z najstarších a najvýznamnejších kostolov v regióne, ktorý má hlboké historické a kultúrne korene. Nie je tak bohato zdobený ako vyššie uvedené, ale aj tak návšteva kostola je zaujímavá.
I keď je kostol umiestnený na odľahlejšom mieste mimo hlavných pamiatok mesta Ouro Preto, ale stále je vidieť z diaľky, takže sa nedá zablúdiť.
Kostol je ďalším príkladom barokovej architektúry. Na rozdiel od niektorých impozantnejších kostolov v meste, tento kostol má veľmi elegantný a vyvážený dizajn. Fasáda kostola je ozdobená jemnými barokovými prvkami, ktoré kombinujú jednoduchosť s bohatstvom detailov.
Interiér kostola je znovu fascinujúci a plný jemnej, ale stále krásnej výzdoby. V porovnaní s niektorými inými kostolmi v Ouro Preto tu nie je toľko zlata, ale aj tak má veľmi výrazný duchovný charakter. Oltár je vyrezávaný z dreva a zlatý dekor je prítomný len v jemných detailoch, čo dodáva celkovému priestoru určité pokojné a sústredené čaro. V tejto jednoduchosti spočíva krása kostola.
Strop kostola je pokrytý jemnými freskami, ktoré vyobrazujú rôzne biblické scény, najmä narodenie Panny Márie a jej nepoškvrnené počatie, ktoré je hlavnou témou kostola. Tieto fresky pridávajú do interiéru kostola určité svetlo a dynamiku, ktorá oživuje celkovú atmosféru.
Ako vnímam Ouro Preto
Ouro Preto je mesto, ktoré ma úplne pohltilo svojím historickým šarmom a fascinujúcou atmosférou. Prechádzka po jeho kľukatých uličkách, kde sa striedajú barokové kostoly, staré koloniálne budovy, tradičné chudobné domy a nádherné výhľady na okolitú krajinu, je ako cesta do minulosti. Každý kostol, každý dom, každý kameň v tomto meste má svoj vlastný príbeh a všetky miesta tu dýchajú históriou zlatej horúčky.
Každý kostol v Ouro Preto je jedinečný a ponúka pohľad do histórie a duchovného života mesta. Mnohé z nich majú okrem nádherných interiérov aj fascinujúce príbehy o tom, ako vznikali a akú úlohu zohrávali v živote miestnych obyvateľov. Pre mňa to bola neoceniteľná skúsenosť – od ohromujúcich oltárov a sôch až po tichú, meditujúcu atmosféru, ktorú niektoré z týchto kostolov vyžarujú.
Od okúzľujúcich interiérov kostolov až po tiché a skryté poklady ako Museu Casa dos Contos je Ouro Preto miestom, ktoré ponúka niečo pre každého – od milovníkov histórie až po tých, ktorí hľadajú pokoj a krásu v drahých kameňoch a šperkoch. Pre mňa je táto návšteva nielen cestou do minulosti, ale aj zážitkom plným objavov a úžasu nad krásou a silou tohto starobylého mesta.
