Najlepší termín navštíviť Záhreb
Na jar roku 2018 som robil cestovné plány na nasledujúce týždne a mesiace. Využil som predĺžený víkend na začiatku júla, kedy je sviatok sv. Cyrila a Metoda a vybral som sa na predĺžený víkend do Chorvátska. Tentokrát som sa nezameral na ležanie na pláži ani kúpanie v mori, ale rozhodol som sa pre návštevu hlavného mesta – Záhrebu. Vybral som si ten najlepší termín, pretože návšteva mesta bola nezabudnuteľná. Prečo? To sa dozviete na ďalších riadkoch.
Chorvátsko som navštívil veľakrát, ale vždy šlo o prímorské letoviská. Tým, že je Záhreb trochu mimo hlavných turistických trás, tak nie je až tak navštevovaný ako iné prímorské letoviská. Mesto dvakrát veľké ako Bratislava však ponúka návštevníkom skvelý zážitok.
Chorvátska vlajka všade
Aby sme boli v obraze, tak v období mojej návštevy sa konali majstrovstvá sveta vo futbale v Rusku. Počas plánovania som ešte netušil, že celá krajina bude žiť futbalom. Celé to umocňovali úspechy chorvátskych futbalistov. Celá krajina vlastne žila futbalom a šachovnicová vlajka bola vyvesená úplne všade, kde sa dalo.
Môj príbeh sa začína v sobotu 7. júla. Pre bežného človeka úplne normálny víkend. Ráno som sa vydal na miestne trhovisko, kde si kupujem chutné ovocie od miestnych farmárov. Ďalej nasleduje Free Tour historického mesta, chutný obed a popoludní odpočívanie v parku. Nuda však? Prechádzkami po meste vnímam neskutočnú energiu a eufóriu. Niečo sa vo vzduchu deje. Futbal bol hlavnou témou dňa. Ľudia popoludní obliekajú národné futbalové dresy a idú do mesta, kde sa stretávajú s priateľmi. Malí, veľkí, starí, mladí, každí tu fandí Chorvátsku.
Spomínate si na prvé hokejové MS v Bratislave? Autá mali na zrkadielkach vlajočky, prípadne pripevnené väčšie vlajky na sklách. V Záhrebe je to úplne rovnaké. Ľudia majú vlajky na autách, vytrubujú po sebe, skandujú počas jazdy. Niektorí to povýšili na inú úroveň a celé auto si prefarbili do národných farieb. Dokonca milovníci psov obliekli svojich domácich chlpatých miláčikov do oblečkov s národnými farbami.
Kto nefandí s nami, fandí proti nám
V podvečer sa mesto hemží stovkami futbalových fanúšikov. Futbalové chorály sa ozývajú po celom meste. Reštaurácie a bary sa začínajú plniť. Dôvod je jednoduchý. O 20. hodine začína futbalový zápas. A nielen taký obyčajný zápas. Chorvátsko totiž vyzve domácu zostavu Ruska. Je to v zápase o postup do semifinále. Čiže je to veľmi dôležitý zápas, pretože ide o medailu. Na hlavnom námestí je už pripravené pódium s veľkoplošnou obrazovkou a veľkým stanom, kde tečú stovky litrov piva. Okolité ulice v meste sa začínajú vyprázdňovať, teda úplne vyľudňovať. Sú úplne prázdne. Obchody sa zatvárajú skôr, pretože nikoho nakupovanie nezaujíma, každý rieši futbal. Dokonca aj predajcovia po zatvorení sa presunuli fandiť na hlavné námestie.
Nie som extra vášnivý futbalový fanúšik, ale dnes sa v meste nič iné nedá robiť. Celé mesto žije futbalom, tak som sa rozhodol, že budem nim žiť aj ja. Rozmýšľam, kde si nájsť vhodné miestečko na sledovanie futbalu. Všetky kluby, bary, reštaurácie sú plné. Jedno miesto sa predsa len našlo. A myslím si, že to najlepšie.
V tesnej blízkosti hlavného námestia v Záhrebe sa nachádza výšková budova. Na jej najvyššom poschodí sa nachádza bar a vyhliadková terasa, odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto a taktiež na hlavné námestie, ktoré sa nachádza akoby pri nohách. Neprekvapuje ma, že bar je plný, pretože je v ňom premietanie na veľké plátno. Toto VIP miesto poskytuje dostatok pohodlia k sledovaniu zápasu, ale zároveň je v centre základne fanúšikov.
Štvrťfinále je tu
Je osem hodín večer a rozhodca odpískal zápas. Futbalový zázrak sa začal. Malé Chorvátsko hraje v Soči proti domácemu gigantovi z Ruska. Futbalisti Ruska sa ujali vedenia, ale v Záhrebe nič nenasvedčuje tomu, že by hráči a fanúšikovia skladali zbrane. Bujaré skandovanie muselo byť počuť až do Ruska, pretože do prestávky Chorváti stihli vyrovnať.
Druhý polčas sa začal s veľkým očakávaním. Kto strelí gól a kto vyhrá? Po množstve šancí na oboch stranách gól nepadol a schyľuje sa k predĺženiu. Chorály a hlasitá hudba sa ozývajú celým mestom. Myslím si, že dnes nikto nejde spať. V polovici predĺženia Chorvátsko strieľa gól. Obrovská eufória pár tisícov fanúšikov, ktorých sledujem z výšky. Chorvátsko má v predĺžení nakročené do semifinále. Ako to vo futbale býva, tak aj po strelený gólu sa hraje do konca hracieho času. A ja začínam mať pocit, že ešte nie je koniec tejto drámy. Neviem prečo, ale mám také myšlienky v zmysle Chorváti, ešte sa neradujte. Ešte nie je koniec. Nekrič hop, kým nepreskočíš rieku. Nechcel som byť škodoradostný, ale veľkolepé oslavy na námestí ukončil až vyrovnávajúci gól Ruska. Ešte nie je rozhodnuté. Nevravel som to? Zrazu bolo ticho. Tisíce fanúšikov už videli medaile na krku svojich futbalových zverencov. A zrazu prišla studená sprcha. Rozhodnúť o víťazovi musia až penalty.
Napätie sa dá krájať. Penaltový rozstrel je tiež vyrovnaný. Ale fanúšikovia to nevzdávajú a snažia sa svojich povzbudiť. Pri skandovaní sa pridávajú farebné dymiace svetlice a výbuchy petárd. Na hlavnom námestí to vyzerá ako počas vojny. Výkriky, skandovanie, spievanie, výbuchy….. A je to tu. Prichádza posledná penalta. Na námestí je ticho ako pred búrkou.
Chorvátsko mení penaltu a vyhráva zápas. Maličké Chorvátsko porazilo ruského obra. A u nich doma. V Rusku. Malé finále pozná víťaza. Niekoľko desiatok fanúšikov sa okamžite rozbehlo do prázdnych ulíc a skandovaním informujú, kto vyhral. Ak by to náhodou niekto v tomto meste nevedel. Nedokážem slovami opísať neskutočnú energiu a eufóriu, z hlavného námestia. Bolo to len vyhraté štvrťfinále a Chorváti to oslavujú akoby vyhrali už celý turnaj. Ale užívam si to s nimi. Trochu mi to pripomína oslavy z roku 2002, kedy sme sa stali majstrami sveta v ľadovom hokeji. Ale to už je tak dávno, že tie emócie už vyhasli. Ja si ich dnes veľmi rád pripomeniem.
Aj keď nie som Chorvát, i keď si myslím, že mám k Chorvátsku veľmi blízko, tak im to prajem a skvelú atmosféru zdieľam ďalej a radujem sa spolu s nimi.
Ak si však myslíte, že je to koniec príbehu, tak ste na omyle. Pôvodne som mal plán ísť po zápase do postele a ísť spať. Keďže mám ubytovanie v centre mesta, neďaleko hlavného námestia, tak si uvedomujem, že dnes sa spať nebude. Bujaré oslavy mi to nedovoľujú a mňa teda ešte čaká hodne dlhá noc. Hlasitá hudba, oslavné chorály, vybuchujúca pyrotechnika, skandovanie Hrvatskaaaa, Hrvatskaaaa mi nedovolia opustiť tieto ulice. Show must go on. Treba načerpať z tejto eufórie množstvo dobrej nálady a pozitívnej energie. Moje kroky vedú do klubu, kde pokračuje afterpárty. Cítim sa ako ozajstný turista, pretože každý tu má na sebe chorvátsky dres alebo aspoň vlajku zmotanú okolo krku, len ja nie. Našťastie to nikomu nevadí, pretože alkoholom presiaknutí oslavujúci fanúšikovia si to ani nevšimli.
Ako to celé dopadlo? Po pár hodinách spánku sa rýchlo balím, pretože ma čaká dlhá cesta. Rozbitý, nevyspatý, ale tá noc bola rozhodne nezabudnuteľná. Je mi veľmi ľúto, že si nemôžem predĺžiť tento pobyt a zostať až na finále. Chorváti síce finále prehrali, ale aj tak boli víťazi. A ja nikdy nezabudnem na hymnu chorvátskeho futbalu Igraj moja Hrvatska.
